Harry Potter a Fénixov rád

„Mám sa skutočne veľmi dobre, ďakujem!“ veselo odvetil Lockhart a vytiahol si z vrecka dosť obdraté pávie pero. „Tak koľko autogramov by ste chceli? Už sa viem podpisovať aj jedným ťahom, viete?“

„Ďakujeme, teraz nechceme nijaký,“ odmietol Ron a nadvihol obočie. Vtom sa Harry spýtal: „Pán profesor, môžete sa takto prechádzať po chodbách? Nemali by ste byť v izbe?“

Úsmev z Lockhartovej tváre sa pomaly vytrácal. Chvíľu uprene hľadel na Harryho a potom sa spýtal: „Nestretli sme sa už?“

„No… áno, stretli,“ povedal Harry. „Učili ste nás na Rokforte, pamätáte sa?“

„Učil som?“ zopakoval Lockhart a bolo vidieť, že ho to trochu rozrušilo. „Ja? Naozaj?“

A potom sa mu znovu na tvári zjavil úsmev, tak náhle, až to bolo skoro strašidelné.

„Zrejme som vás naučil všetko, čo viete, však? Tak teda čo bude s tými autogramami? Povedzme rovný tucet, rozdáte ich kamarátom, ani jedného nevynecháte!“

No práve vtedy sa zo dverí na druhom konci chodby vystrčila nejaká hlava a ozvalo sa: „Gilderoy, vy nezbedník, kam ste sa to zatúlali?“

Po chodbe pribehla materinsky vyzerajúca liečiteľka s ozdobným vianočným venčekom vo vlasoch a srdečne usmievala na Harryho a ostatných.

„Ó, Gilderoy, vy máte návštevu! Aké milé, a ešte k tomu na Vianoce! Viete, on nikdy nemáva návštevy, chudáčik môj a ja neviem prečo, veď je taký chutnučký, no nie?“

„Dávam autogramy!“ oznámil Gilderoy liečiteľke s ďalším žiarivým úsmevom. „Chcú ich celé kopy, nedajú sa odbiť! Dúfam, že máme dosť fotografií.“

„Len ho počúvajte,“ liečiteľka chytila Lockharta za ruku a nadšene sa naňho usmievala, akoby to bol nejaký predčasne vyspelý dvojročný chlapček. „Pred pár rokmi bol dosť známy a my veľmi dúfame, že táto záľuba v rozdávaní autogramov je príznak toho, že sa mu možno začína vracať pamäť. Išli by ste tadeto? Viete, je v uzavretej izbe, musel nejako vykĺznuť, kým som išla po vianočné darčeky. Dvere bývajú zvyčajne zamknuté… Niežeby bol nebezpečný, ale,“ stíšila hlas a ďalej šepkala, „je trochu nebezpečný sám pre seba, chudák… nevie, kto je, zatúla sa, a nebude vedieť, ako sa vrátiť… je od vás milé, že ste ho prišli navštíviť…“

„No,“ Ron nezrozumiteľne gestikuloval smerom k vyššiemu poschodiu, „vlastne sme iba… eh…“

No liečiteľka sa s očakávaním na nich usmievala a Ronovo chabé „ideme len na čaj“ sa rozplynulo. Bezmocne pozreli jeden na druhého a potom nasledovali Lockharta aj s liečiteľkou po chodbe.

„Nebudeme dlho,“ potichu povedal Ron.

Liečiteľka zamierila prútikom na dvere izby Janusa Thickeyho a zamrmlala: „Alohomora.“ Dvere sa otvorili a prvá vošla dnu, pevne držiac Gilderoya za ruku, kým ho neusadila do kresla pri posteli.

„Toto je izba našich dlhodobých pacientov,“ informovala Harryho, Rona, Hermionu a Ginny potichu. „Viete, postihnutých trvalým poškodením čarami. Samozrejme, pomocou intenzívne podávaných liečebných elixírov a kúzel a pri troške šťastia môžeme dosiahnuť isté zlepšenie. Gilderoyovi sa, zdá sa, čiastočne vracia vedomie jeho vlastného ja, a skutočné zlepšenie sme postrehli u pána Boda, ktorému sa vracia schopnosť reči, hoci zatiaľ nehovorí nijakým zrozumiteľným jazykom. No ja musím porozdávať ostatné darčeky, tak vás tu nechám, porozprávajte sa.“

Harry sa obzeral. Na izbe bolo neomylne poznať, že je trvalým domovom jej obyvateľov. Pri posteliach mali oveľa viac osobných vecí než v izbe pána Weasleyho. Napríklad stena nad záhlavím Gilderoyovej postele bola vytapetovaná jeho portrétmi, na všetkých sa žiarivo usmieval a kýval návštevníkom. Na mnohé z nich sa podpísal detským písmom, každá litera bola osobitne. Len čo ho liečiteľka usadila do kresla, Gilderoy si pritiahol novú kôpku fotografií, chytil brko a všetky začal horúčkovito podpisovať.

„Môžeš ich ukladať do obálok,“ kázal Ginny a po jednom jej podpísané fotografie hádzal do lona. „Nezabudli na mňa, viete, veru nie, ešte stále dostávam kopy listov od obdivovateľov… Gladys Gudgeonová mi píše každý týždeň… Keby som len vedel prečo…“ Znehybnel, chvíľu sa tváril trocha zmätene, potom sa znova usmial a s obnovenou energiou podpisoval. „Asi preto, že tak dobre vyzerám…“

Na posteli oproti ležal smutný čarodejník so sinavou tvárou a hľadel do stropu, niečo si mumlal a zdalo sa, že vôbec nevie, čo sa okolo neho deje. O dve postele ďalej ležala žena s celou hlavou zarastenou srsťou. Harry si spomenul, že niečo podobné sa prihodilo Hermione v druhom ročníku, noci v jej prípade nebolo, našťastie, poškodenie trvalé. Na konci izby dve postele oddeľovali kvetinové závesy, aby mali pacienti a ich návštevníci trochu súkromia.

„Nech sa páči, Agnes,“ veselo sa prihovorila liečiteľka žene so zarastenou tvárou a podávala jej malú kôpku vianočných darčekov. „Vidíte, nezabudli na vás. A váš syn poslal sovou poštou list, že vás večer príde navštíviť. To je milé, však?“

Agnes niekoľkokrát nahlas zaštekala.