Harry Potter a Fénixov rád

„Pre Kreachera,“ zasmiala sa Hermiona.

„Nie aby si mu dala šaty!“ varoval ju Ron. „Vieš, čo povedal Sirius: Kreacher vie priveľa, nemôžeme ho oslobodiť!“

„Nie je to oblečenie,“ upokojila ho Hermiona, „hoci keby bolo po mojom, určite by som mu na oblečenie dala niečo iné, a nie tú špinavú starú handru, čo nosí. Je to prešívaná prikrývka, myslela som, že mu to trochu oživí izbu.“

„Akú izbu?“ spýtal sa Harry šeptom, lebo práve prechádzali okolo portrétu Siriusovej matky.

„Sirius hovorí, že to ani nie je izba ako skôr brloh. Zrejme spáva pod bojlerom v tej skrini pri kuchyni.“

V suteréne našli iba pani Weasleyovú. Stála pri sporáku a jej želanie veselých Vianoc znelo veľmi prechladnuto a všetci odvracali oči.

„Tak toto je Kreacherova izba?“ Ron podišiel k dverám v kúte oproti komore. Harry ich nikdy nevidel otvorené.

„Áno,“ trochu nervózne prikývla Hermiona. „Myslím že by sme radšej mali zaklopať.“

Ron hánkami zaklopal na dvere, ale nikto sa neozýval.

„Asi snorí niekde hore,“ vyhlásil a bez ďalších okolkov otvoril dvere. „Fuj!“

Harry nakukol dnu. Väčšinu skrine zaberal velikánsky starodávny bojler, ale na tom malom kúsku miesta pod potrubím si Kreacher urobil akési hniezdo. Na zemi ležala kopa rôznych handier a páchnucich starých diek, iba malá priehlbina na prostriedku prezrádzala, kde spáva do klbka skrútený škriatok. Tu a tam spomedzi handier vytŕčali tvrdé chlebové korky a plesnivé kúsky syra. V kúte sa ligotali malé predmety a mince, ktoré, ako si Harry domyslel, Kreacher ako straka uchmatol pri Siriusovom upratovaní. Podarilo sa mu zachrániť aj rodinné fotografie v striebornom ráme, ktoré Sirius v lete vyhodil. Sklo sa rozbilo, ale povýšenecky z nich naňho hľadeli malé čierno-biele postavičky, vrátane tmavovlasej ženy s hrubými viečkami, ktorej proces Harry sledoval v Dumbledorovej mysľomise – Bellatrix Lestrangeovej – a Harrymu zovrelo žalúdok. Zdalo sa, že je to Kreacherova obľúbená fotografia, lebo ju položil pred ostatné a sklo nešikovne opravil lepiacou páskou.

„Myslím, že mu ten dar necháme tu,“ Hermiona položila balíček na prostriedok prehĺbeniny v handrách a potichu zavrela dvere. „Nájde si ho.“

„Keď tak o tom uvažujem,“ ozval sa Sirius, ktorý sa vynoril z komory s velikánskym moriakom, práve keď zavreli skriňu, „videl niekto v poslednom čase Kreachera?“

„Ja som ho nevidel od toho večera, čo sme sem prišli,“ povedal Harry. „Vyhnal si ho z kuchyne.“

„Áno…“ mračil sa Sirius. „Myslím, že aj ja som ho vtedy videl naposledy… musí sa skrývať niekde hore.“

„Nemohol odísť, však nie?“ spýtal sa Harry. „Po tom tvojom vyhadzovaní si možno myslel, že má vypadnúť z domu.“

„Nie, nie, domáci škriatkovia nemôžu odísť, kým nedostanú oblečenie. Sú pripútaní k domu svojej rodiny,“ tvrdil Sirius.

„Ak veľmi chcú, môžu odísť z domu,“ protirečil mu Harry. „Dobby to pred tromi rokmi urobil, odišiel od Malfoyovcov, aby ma varoval. Potom sa za to musel potrestať, ale urobil to.“

Sirius sa chvíľu tváril trochu znepokojene, a potom povedal: „Neskôr ho pohľadám. Asi si ide niekde hore oči vyplakať nad matkinými starými handrami. Samozrejme, mohol vliezť aj do vetráka a umrieť… ale nesmiem si robiť veľké nádeje.“

Fred, George a Ron sa zasmiali, Hermiona sa však tvárila vyčítavo.

Po vianočnom obede mali Weasleyovci a Harry s Hermionou v pláne znovu navštíviť pána Weasleyho v sprievode Divookého Moodyho a Lupina. Mundungus dorazil práve na vianočný puding a ovocný pohár a na túto príležitosť sa mu podarilo ‚požičať si‘ auto, lebo metro na Vianoce nepremávalo. Auto zaklínadlom zväčšili tak ako kedysi starý weasleyovský Ford Angliu, no Harry veľmi pochyboval, že ho Mundungus vzal so súhlasom majiteľa. Hoci zvonka vyzeralo normálne, celkom pohodlne sa doň vmestilo desať ľudí plus Mundungus za volant. Pani Weasleyová sa zdráhala nastúpiť – Harry vedel, že jej nesympatie k Mundungusovi zápasili s nechuťou cestovať bez čarovania – ale napokon chlad vonku a prosby detí zvíťazili a vďačne sa usadila na zadné sedadlo medzi Freda a Billa.

Cesta k svätému Mungovi bola dosť rýchla, lebo jazdilo len málo áut. Po inak opustenej ulici sa nenápadne zakrádali malé skupinky čarodejníc a čarodejníkov, návštevníkov nemocnice. Harry aj s ostatnými vystúpili z auta a Mundungus zašiel za roh, kde ich bude čakať. Nenúteným krokom zamierili k výkladu s figurínou v zelenej domácej záster jednom prechádzali cez sklo.

V prijímacej hale bola príjemná sviatočná atmosféra, krištáľové gule, ktoré ju osvetľovali, mali červenú a zlatú farbu a zmenili sa na obrovské žiarivé vianočné ozdoby. Nad každými dverami viselo imelo a v každom kúte sa ligotali jagavobiele vianočné stromčeky zasnežené čarovným snehom, s cencúľmi a s trblietavou zlatou hviezdou na vrcholcoch. Bolo tam menej ľudí než minule, hoci v polovici chodby Harryho odstrčila nejaká čarodejnica s mandarínkou vrazenou v ľavej nosnej dierke.

„Rodinná hádka, hm?“ uškŕňala sa blondína za stolom. „Dnes ste už tretia… škody spôsobené čarami, štvrté poschodie.“