Harry Potter a Fénixov rád

Nepôjde na večeru, nebude ich zaťažovať svojou prítomnosťou. Otočil sa na druhý bok a po chvíli znova zaspal. Zobudil sa oveľa neskôr, veľmi skoro ráno, žalúdok ho bolel od hladu a Ron v susednej posteli chrápal. Keď sa prižmúrenými očami rozhliadal po izbe, videl tmavú siluetu Phineasa Nigellusa, ktorý znova stál vo svojom portréte, a Harrymu zišlo na um, že Dumbledore ho asi poslal, aby naňho dával pozor, pre prípad, že by ešte niekoho napadol.

Pocit, že je nečistý, v ňom silnel.

Napoly ľutoval, že Dumbledora poslúchol… ak mal byť jeho život na Grimmauldovom námestí takýto, možno by mu predsa len bolo lepšie na Privátnej ceste.

Všetci ostatní dopoludnia chystali vianočnú výzdobu. Harry si ani nepamätal, kedy mal Sirius takú dobrú náladu, dokonca si pospevoval koledy a očividne sa tešil, že bude mať cez Vianoce spoločnosť. Harry sedel sám v studenom salóne a počul, ako sa zdola nesie jeho hlas. Videl, ako obloha za oknom zbelela, zrejme bude snežiť, a celý čas pociťoval krutú spokojnosť, že ostatným poskytuje možnosť, aby sa mohli o ňom rozprávať, čo určite aj robia. Keď počul, ako okolo obeda pani Weasleyová zdola potichu volá jeho meno, utiahol sa ešte vyššie a ignoroval ju.

Okolo šiestej večer sa ozval zvonec a pani Blacková zase vrieskala. Harry predpokladal, že prišiel na návštevu Mundungus alebo niekto iný z rádu, a iba sa pohodlnejšie usadil k stene v Hrdozobcovej izbe, kam sa ukryl, kŕmil hipogrifa mŕtvymi potkanmi a usiloval sa nevšímať si, aký je hladný. Trochu sa zľakol, lebo vzápätí niekto silno zabúchal na dvere.

„Viem, že si tam,“ ozval sa Hermionin hlas. „Mohol by si, prosím ťa, vyjsť? Chcem sa s tebou rozprávať.“

„Čo tu robíš?“ spýtal sa jej Harry už vo dverách a Hrdozobec sa zase pustil prehrabávať slamu na zemi a hľadať kúsky potkanov, ktoré mu mohli vypadnúť. „Myslel som, že si sa išla s vašimi lyžovať.“

„No, pravdu povediac, lyžovanie vlastne nie je moja parketa,“ priznala Hermiona. „Tak som prišla na Vianoce sem.“ Vlasy mala zasnežené a tvár ružovú od chladu. „Ale nehovor to Ronovi. Povedala som mu, že lyžovanie je fajn, keď sa tak smial. Mama s ockom sú trochu sklamaní, ale presvedčila som ich, že každý, kto berie skúšky vážne, zostáva v Roktorte. Chcú, aby som mala dobré známky, pochopia to. Mimochodom,“ povedala rýchlo, „poďme do tvojej izby. Ronova mama tam zakúrila a poslala hore chlebíčky.“

Harry s ňou šiel na druhé poschodie. Prekvapilo ho, že v izbe na nich čakajú Ron a Ginny usadení na Ronovej posteli.

„Prišla som Rytierskym autobusom,“ bezstarostne oznámila Hermiona a vyzliekla si bundu, prv než Harry stihol niečo povedať. „Dumbledore mi včera ráno povedal, čo sa stalo, ale musela som počkať na oficiálne ukončenie vyučovania. Umbridgeová už zúri, že ste jej zmizli spred nosa, hoci jej Dumbledore povedal, že pán Weasley je u svätého Munga a povolil vám návštevu. Takže…“

Sadla si vedľa Ginny a obe dievčatá i Ron sa zadívali na Harryho.

„Ako sa cítiš?“ spýtala sa Hermiona.

„Dobre,“ meravo odvetil Harry.

„Och, neklam, Harry,“ protestovala podráždene. „Ron a Ginny hovoria, že odkedy ste sa vrátili od svätého Munga, pred všetkými sa skrývaš.“

„Vážne?“ Harry sa na Rona a Ginny mračil. Ron si hľadel na topánky, ale Ginny to vôbec nevyviedlo z rovnováhy.

„Áno, skrývaš sa! A ani sa na nás nechceš pozrieť!“

„To vy sa na mňa nechcete pozrieť!“ nahnevane odvrkol Harry.

„Možno sa pozeráte všetci, ale na striedačku, a tak sa miniete,“ poznamenala Hermiona a kútikmi úst jej mykalo.

„To je fakt smiešne,“ vyprskol Harry a odvrátil sa.

„Och, prestaňte sa všetci tváriť dotknuto,“ nasadila prísny tón Hermiona. „Pozri, decká mi povedali, čo ste včera večer počuli cez predlžovacie uši.“

„Áno?“ zavrčal Harry a s rukami vo vreckách hľadel, ako vonku husto sneží. „Všetci sa o mne rozprávate, čo? Už si na to začínam zvykať.“

„My sme sa chceli rozprávať s tebou, Harry,“ povedala Ginny, „ale pretože sa skrývaš, odkedy sme sa vrátili…“

„Nechcel som sa s nikým rozprávať,“ tvrdil Harry a bol čoraz podráždenejší.

„Tak to bolo od teba trochu hlúpe,“ nahnevane vyhlásil Ginny, „ak vezmeme do úvahy, že nepoznáš nikoho okrem mňa, koho už Veď-Viete-Kto ovládal, nemá ti kto povedať aký je to pocit, ale ja áno.“

Harry celkom znehybnel. Potom sa otočil.

„Zabudol som,“ priznal.

„Si ty ale šťastný,“ chladne odvetila Ginny.

„Je mi to ľúto,“ ospravedlňoval sa Harry a myslel to úprimne. „Takže… tak ty si myslíš, že ma ovláda?“

„Pamätáš si všetko, čo si robil?“ spýtala sa Ginny. „Máš v pamäti nejaké veľké prázdne miesta, keď nevieš, čo si robil?“

Harry úporne premýšľal.

„Nie,“ povedal.

„Tak potom ťa Veď-Vieš-Kto nikdy neovládal,“ odvetila Ginny stručne. „Keď sa tak stalo mne, niekedy som si nespomínala, čo som robila celé hodiny. Niekde som sa ocitla a nevedela som, ako som sa tam dostala.“

Harry sa jej skoro neodvažoval veriť, a predsa mu nevoľky trochu odľahlo.

„Ale ten sen o vašom otcovi a hadovi…“

„Harry, také sa ti už snívalo aj predtým,“ povedala Hermiona. „Už vlani si v istých okamihoch vedel, na čo sa Voldemort chystá.“