Harry Potter a Fénixov rád

Dalo sa s tým urobiť iba jedno – ihneď musí odísť z Grimmauldovho námestia. Strávi Vianoce v Rokforte bez ostatných, aby aspoň cez prázdniny boli v bezpečí… ale nie, to by nešlo, na Rokforte bude aj tak dosť ľudí, ktorých by mohol zmrzačiť a zraniť… Čo keby to bol nabudúce Seamus, Dean alebo Neville? Harry sa prestal prechádzať a hľadel na prázdny portrét Phineasa Nigellusa. V žalúdku pocítil olovenú ťažobu. Nemal na výber – musí sa vrátiť na Privátnu cestu, plne sa odrezať od ostatných čarodejníkov.

Nuž, ak to musí urobiť, pomyslel si, nemá zmysel, aby sa tu ešte zdržiaval. Zo všetkých síl sa usiloval nemyslieť na reakciu Dursleyovcov, keď sa zjaví pred ich dvermi o šesť mesiacov skôr, než ho čakali, zamieril k svojmu kufru, zavrel ho a zamkol, potom sa automaticky obzrel po Hedvige, ale spomenul si, že tá je ešte v Rokforte – aspoň nemusí niesť klietku – chytil bok kufra a odvliekol ho do stredu izby smerom k dverám. Vtom sa ozval posmešný hlas: „Sme na úteku?“

Obzrel sa. Phineas Nigellus sa zjavil na plátne svojho portrétu, opieral sa o rám a pobavene sledoval Harryho.

„Nie, nie som na úteku,“ zapieral Harry a vliekol kufor ešte kúsok.

„Myslel som si,“ povedal Phineas Nigellus a hladkal si pritom špicatú bradu, „že keď patríš do Chrabromilu, mal by si byť statočný. Ale mne sa zdá, že by si sa lepšie hodil do mojej fakulty. My Slizolinčania sme statoční, ale nie hlúpi. Napríklad, keď máme na výber, radšej si zachránime vlastnú kožu.“

„Ja si nezachraňujem kožu,“ odsekol Harry a ťahal kufor po zvlášť nerovnom, moľmi prežratom koberci predo dvermi.

„Aha, jasné,“ ďalej si hladkal bradu Phineas Nigellus, „toto nie je zbabelý útek – si šľachetný.“

Harry ho ignoroval. Ruku mal na kľučke, keď Phineas Nigellus lenivo povedal: „Mám pre teba odkaz od Albusa Dumbledora.“

Harry sa otočil.

„Aký?“

„Zostaň, kde si.“

„Veď som sa nepohol,“ povedal Harry s rukou stále na kľučke. „Tak aký je ten odkaz?“

„Práve som ti ho odovzdal, ty trúba,“ pokojne opakoval Phineas Nigellus. „Dumbledore odkazuje: Zostaň, kde si!“

„Prečo?“ dychtivo sa spýtal Harry a pustil kufor. „Prečo chce, aby som zostal? Čo ešte povedal?“

„Už nič,“ odvetil Phineas Nigellus, nadvihol tenké čierne obočie, akoby Harryho považoval za bezočivého.

Harryho rozčúlenie stúpalo ako had dvíhajúci sa z trávy. Bol vyčerpaný, absolútne zmätený, za posledných dvanásť hodín pociťoval zdesenie, úľavu, potom zase zdesenie a Dumbledore sa s ním stále nechce rozprávať!

„Takže to je všetko?“ spýtal sa nahlas. „Zostaň, kde si? Ani po útoku dementorov mi nikto nepovedal viac. Len zostaň, kde si, a dospelí to vyriešia, Harry! Načo by sme sa obťažovali niečo ti povedať, veď tvoj maličký mozoček by to možno nezvládol!“

„Vieš,“ začal hovoriť Phineas Nigellus ešte hlasnejšie než Harry, „práve pre toto sa mi hnusilo byť učiteľom. Mladí ľudia sú hlboko presvedčení, že majú absolútnu pravdu vo všetkom. Nezišlo ti na um, ty môj úbohý nafúkaný frajer, že riaditeľ Rokfortu môže mať perfektný dôvod, prečo sa ti nezverí s každým drobným detailom svojich plánov? Nie. Nie, lebo tak ako všetci mladí, si si celkom istý, že len ty cítiš a myslíš, len ty poznáš nebezpečenstvo, ty jediný si taký múdry, že vieš, čo chystá Temný pán.“

„Chce teda niečo urobiť so mnou?“ rýchlo sa spýtal Harry.

„Povedal som to?“ reagoval Phineas Nigellus a ležérne si prezeral svoje hodvábne rukavičky. „A teraz, ak ma ospravedlníš, čakajú ma lepšie zážitky, než načúvať tirádam o utrpení dospievajúceho… prajem ti dobrý deň.“

Zašiel k rámu a zmizol.

„Dobre, tak si choďte!“ kričal Harry na prázdny rám. „A povedzte Dumbledorovi, že mu ďakujem za nič!“

Opustené plátno mlčalo. Rozrušený Harry odvliekol kufor zase k posteli, hodil sa doluznak na moľmi prežraté prikrývky, zavrel oči a telo mal ťažké a celé ho bolelo.

Cítil sa, akoby mal za sebou dlhokánsku cestu… zdalo sa neuveriteľné, že iba pred dvadsiatimi štyrmi hodinami stál pod imelom a Čcho prišla k nemu… bol taký unavený… ale bál sa zaspať… lenže ako dlho sa tomu ubráni… Dumbledore povedal, že má zostať… to znamená, že môže spať… ale bojí sa.

Čo ak sa to stane znova?

Ponáral sa do tmy…

Ako keby v jeho hlave čakal nejaký film iba na to, aby sa mohol spustiť. Kráčal po opustenej chodbe k obyčajným čiernym dverám, popri drsných kamenných múroch, fakliach, cez otvorený priechod na kamenné schody, ktoré viedli dolu doľava…

Načiahol sa k čiernym dverám, ale nemohol ich otvoriť… stál pred nimi a hľadel na ne, zúfalo chcel vojsť… za nimi ležalo niečo, čo chcel z hĺbky duše… poklad nad všetky očakávania… len keby ho jazva prestala pichať… potom by mohol myslieť jasnejšie…

„Harry,“ ozval sa Ronov hlas z veľkej diaľky. „Mama hovorí, že večera je hotová, ale ak chceš zostať v posteli, niečo ti odloží.“

Harry otvoril oči, ale Ron už vyšiel z izby.

Nechce byť so mnou sám, pomyslel si Harry. Po tom, čo počul Moodyho.

Predpokladal, že už ho tu nikto z nich nechce, keď vedia, čo je v ňom.