Harry Potter a Fénixov rád

„Vždy, keď sa o to pokúsili, začal som krvácať ako divý,“ pokračoval veselým tónom pán Weasley, natiahol sa k nočnému stolíku za prútikom a zamával ním, takže sa pri posteli zjavilo šesť stoličiek a všetci sa mohli usadiť. „Zdá sa, jed toho hada bol dáky zvláštny, po ktorom sa rany nehoja. Liečitelia sú však presvedčení, že nájdu nejakú protilátku, mali oveľa horšie prípady, než som ja, a zatiaľ musím každú hodinu piť elixír na doplnenie krvi. Ale čo ten chlapík tamto.“ stíšil hlas a kývol hlavou na posteľ oproti, v ktorej ležal zúbožený muž s pokožkou zelenkastej farby a hľadel do stropu. „Uhryzol ho vlkolak, chudáka. To sa nedá liečiť.“

„Vlkolak?“ znepokojene zašepkala pani Weasleyová. „Nie je to nebezpečné? Nemal by mať samostatnú izbu?“

„Do splnu sú ešte dva týždne,“ potichu jej pripomenul pán Weasley. „Ráno ho liečitelia presviedčali, že bude môcť žiť úplne normálnym životom. Povedal som mu – samozrejme, nespomínal som mená – že osobne poznám jedného vlkolaka a je to veľmi milý človek, ktorý svoj stav celkom bez problémov zvláda.“

„A čo on na to?“ spýtal sa George.

„Povedal, že ma pohryzie ešte aj on, ak nebudem držať jazyk za zubami,“ smutne dodal pán Weasley. „A tá žena tamto,“ ukázal na druhú obsadenú posteľ hneď pri dverách, „nechce liečiteľom povedať, čo ju uhryzlo, preto si všetci myslíme, že to bolo niečo, s čím manipulovala ilegálne. Vyšklblo jej to kus mäsa z nohy, a keď jej vymieňajú obväzy, strašne to smrdí.“

„Tak povieš nám, čo sa stalo, tatko?“ spýtal sa Fred a pritiahol si stoličku bližšie k posteli.

„Ale veď to už viete, či nie?“ začudoval sa pán Weasley a veľavýznamne sa usmial na Harryho. „Je to celkom jednoduché – mal som za sebou veľmi dlhý deň a zadriemal som, ten had sa ku mne prikradol a uhryzol ma.“

„Píše sa o tom v Prorokovi, že si bol napadnutý?“ spýtal sa Fred a ukázal na noviny, ktoré pán Weasley odhodil.

„Nie, samozrejme, nie,“ odvetil pán Weasley s trochu trpkým úsmevom, „ministerstvo nechce, aby každý vedel, že nejaký mizerný veľký had sa dostal…“

„Artur!“ upozornila ho pani Weasleyová.

„…ma dostal,“ rýchlo zahovoril pán Weasley, hoci Harry si bol istý, že toto nechcel povedať.

„A kde si bol, keď sa to stalo, tatko?“ vyzvedal sa George.

„To je moja vec,“ odvetil pán Weasley, hoci sa pritom pousmial. Chytil Denného Proroka, otvoril ho a povedal: „Práve som čítal o zatknutí Willyho Widdershinsa, keď ste prišli. Viete, že za tými dáviacimi záchodmi z leta bol Willy? Jedno zo zaklínadiel zapôsobilo spätne, záchod vybuchol a našli ho ležať v bezvedomí uprostred trosiek a od hlavy po päty bol od…“

„Keď hovoríš, že si mal službu,“ prerušil ho Fred potichu, „čo si robil?“

„Počul si otca,“ zašepkala pani Weasleyová, „tu to nebudeme rozoberať! Pokračuj o Willym Widdershinsovi, Artur.“

„Nepýtaj sa ma ako, ale predstav si, že ho oslobodili,“ oznamoval pán Weasley zamračene. „Môžem len predpokladať, že nejaké zlato vymenilo majiteľa…“

„Strážil si, však?“ potichu dobiedzal George. „Tú zbraň? Tú vec, po ktorej ide Veď-Vieš-Kto?“

„George, mlč!“ zahriakla ho pani Weasleyová.

„No skrátka,“ pokračoval pán Weasley hlasnejšie, „tentoraz Willyho prichytili, ako muklom predáva hryzúce kľučky, a myslím, že sa z toho nevykrúti, lebo podľa tohto článku dvaja muklovia prišli o prsty a teraz sú u svätého Munga na pohotovosti, aby im narástli kosti, a upravia im pamäť. Len si to predstavte – muklovia u svätého Munga. Ktovie, kde ležia.“

A zvedavo sa obzeral, akoby dúfal, že uvidí nejakú informačnú tabuľku.

„Harry, nehovoril si, že Veď-Vieš-Kto má hada?“ spýtal sa Fred a hľadel na otca, ako zareaguje. „Mohutného? Videl si ho v tú noc, keď sa vrátil, nie?“

„To stačí,“ nahnevane sa ozvala pani Weasleyová. „Prišli aj Divooký Moody s Tonksovou, Artur, chcú ťa vidieť. A vy zatiaľ počkáte vonku, panstvo,“ dodala deťom a Harrymu. „Potom sa môžete vrátiť a rozlúčiť. No choďte.“

A tak odmašírovali zasa na chodbu. Moody a Tonksová šli dnu a zavreli za sebou dvere.

Fred nadvihol obočie. Fajn,“ povedal pokojne a prehrabával sa vo vreckách, „nechajte tak. Nemusíte nám hovoriť nič.“

„Hľadáš toto?“ spýtal sa George a vytiahol akúsi spleť šnúrok telovej farby.

„Čítaš mi myšlienky,“ uškrnul sa Fred. „Uvidíme, či aj u svätého Munga majú na dverách kúzlo nevyrušiteľnosti.“

Spolu s Georgeom rozmotali šnúrky, oddelili päť predlžovacích uší a rozdali ich. Harry váhal.

„No tak, Harry, ber! Zachránil si tatkovi život. Ak niekto má právo načúvať, tak si to ty.“

Harry sa mimovoľne usmial, zobral koniec šnúrky a strčil si ho do ucha tak, ako to urobili dvojčatá.

„Dobre, ideme na to!“ zašepkal Fred.

Šnúrky telovej farby sa krútili ako dlhé chudé červíky a vkĺzli pod dvere. Najprv Harry nepočul nič, a potom až nadskočil, lebo Tonksová tak jasne, akoby stála vedľa neho, zašepkala:

„… prehľadali celú oblasť, ale nikde toho hada nenašli. Zrejme zmizol, hneď ako na teba zaútočil, Artur… ale Veď-Viete-Kto nemohol očakávať, že sa tam had dostane.“