Harry Potter a Fénixov rád

Chytil Harryho za plece, aby ich neoddelil húf kupujúcich, ktorí očividne nemali v úmysle nič iné, iba sa dostať do najbližšieho obchodu s elektrickými spotrebičmi.

„A sme tu,“ ozval sa o chvíľu.

Prišli k veľkému staromódnemu obchodnému domu z červených tehál s názvom Purge a Dowse, spoločnosť s ručením obmedzeným. Budova bola ošarpaná, vyzerala biedne. Vo výklade stálo bez ladu a skladu niekoľko otlčených figurín s parochňami nakrivo, v odevoch, ktoré vyšli z módy najmenej pred desiatimi rokmi. Veľké nápisy na zaprášených dverách oznamovali: Pre renováciu zatvorené. Harry jasne počul, ako okoloidúca mohutná žena ovešaná igelitovými taškami povedala svojej priateľke: „Toto tu nikdy nie je otvorené…“

„Tak dobre,“ Tonksová im kývla, aby podišli k výkladu s obzvlášť nepeknou figurínou v zelených nylonových zastaralých šatách. Falošné mihalnice sa jej odliepali a ovísali. „Všetci sú pripravení?“

Prikývli a zhŕkli sa okolo nej. Moody znova štuchol Harryho medzi lopatky, aby ho postrčil dopredu, Tonksová naklonila ku sklu, pozrela na tú škaredú figurínu a jej dych zarosil sklo. „Zdravíme,“ povedala, „ideme navštíviť Artura Weasleyho.“

Harrymu pripadalo absurdné, aby Tonksová očakávala že ju figurína bude cez sklenú tabuľu počuť, keď navyše hovorí tak ticho a za ňou vrčia autobusy a hučí ulica plná kupujúcich. Potom si pripomenul, že figuríny vlastne vôbec nepočujú. Vzápätí prekvapene otvoril ústa, lebo figurína ledva badateľne prikývla a privolávala ich článkovaným prstom. Tonksová chytila Ginny a pani Weasleyovú za lakte, prešla s nimi cez sklo a zmizli.

Fred, George a Ron vošli za nimi. Harry sa obzrel na davy ľudí na ulici – nikto ani nepozrel na škaredý výklad u Purgea a Dowsa, spoločnosť s ručením obmedzeným. A zrejme si ani nikto nevšimol, že šesť ľudí sa iba kúsok odtiaľ práve len tak rozplynulo.

„Poďme,“ zavrčal Moody, zase štuchol Harryho do chrbta a spolu prešli akoby cez vrstvu studenej vody a vynorili sa na druhej strane v teple a v suchu.

Po škaredej figuríne, ani po mieste, kde stála, nebolo ani stopy. Nachádzali sa v preplnenej recepčnej hale, kde na vratkých drevených stoličkách sedeli rady čarodejníkov a čarodejníc, niektorí vyzerali úplne normálne a prezerali si staré výtlačky týždenníka Čarodejnica, iní boli všelijako strašne znetvorení, napríklad im vyrastali slonie choboty alebo im z hrude trčali ďalšie ruky. V miestnosti nebol o nič menší hluk než na ulici, pretože mnohí pacienti vydávali čudne zvuky: čarodejnica so spotenou tvárou v strede predne radu sa energicky ovievala Denným Prorokom a z úst jej s vysokým piskotom vychádzala para. Špinavý bosorák v kúte zacvendžal ako zvon zakaždým, keď sa pohol, a pri každom zvonení mu hlava tak strašne vibrovala, že sa musel chytiť za uši, aby prestala.

Popri radoch pacientov prechádzali čarodejnice a čarodejnici v citrónovozelených habitoch, vypytovali sa a písali si poznámky do blokov ako Umbridgeová. Harry si všimol, že na habitoch majú vyšitý znak – skrížený prútik a kosť.

„To sú lekári?“ potichu sa spýtal Rona.

„Lekári?“ prekvapene naňho pozrel Ron. „Myslíš tých muklovských cvokov, čo režú ľudí? Nie, toto sú liečitelia.“

„Sem-sem!“ zavolala pani Weasleyová, keď znovu zacvendžal bosorák v kúte. Rýchlo zamierili za ňou do radu pred okrúhlou plavovlasou čarodejnicou, ktorá sedela za stolom s nápisom Informácie. Stenu za ňou pokrývali oznamy a plagáty s textami ako napríklad: V špinavom kotlíku sa elixír môže stať jedom alebo Neužívajte protilátky, ktoré neschválil kvalifikovaný liečiteľ. Visel tam aj veľký portrét čarodejnice s dlhými striebristými lokňami, pod ktorým bolo napísané:

Dilys Derwentová

Liečiteľka u sv. Munga 1722 – 1741

Riaditeľka Rokfortskej strednej školy čarodejníckej 1741 – 1768

Dilys pozorne sledovala skupinku Weasleyovcov, akoby ich počítala. Keď Harry zachytil jej pohľad, nenápadne naňho žmurkla, zamierila k rámu a zmizla.

Medzitým na čele radu skackal nejaký mladý čarodejník a medzi bolestnými stonmi sa usiloval čarodejnici za stolom osvetliť, čo mu je.

„Tieto… au!… topánky mi dal brat – au! – a obžierajú mi -! -chodidlá – pozrite na ne – ÁÁ! Musia byť nejako zakliate – ÁÁÁ! A nemôžem ich vyzuť.“ Skackal z jednej nohy na druhú, akoby tancoval na žeravom uhlí.

„Ale nebránia vám čítať, však nie?“ poznamenala plavovlasá čarodejnica a ukazovala na veľký nápis vľavo od stola. „Škody spôsobené kúzlami, štvrté poschodie, tam patríte. Tak ako je uvedené na orientačnej tabuli. Ďalší!“

Keď čarodejník odskackal, skupinka Weasleyovcov sa posunula o kúsok ďalej a Harry čítal orientačnú tabuľu: