Harry Potter a Fénixov rád

„Neviem, ako by to bolo dopadlo, keby nie teba, Harry,“ vravela priduseným hlasom. „Trvalo by hodiny, kým by Artura našli, a to by už bolo neskoro, ale vďaka tebe je nažive a Dumbledorovi sa podarilo vymyslieť dobrú výhovorku, pre čo bol Artur tam, kde bol. Nevieš si predstaviť, aké problémy by z toho inak vzišli. Pozri na chudáka Sturgisa…“

Harry ledva zniesol jej prejavy vďaky, ale, našťastie, o chvíľu ho pustila a poďakovala sa Siriusovi za starostlivosť o deti Sirius odvetil, že pomohol rád a dúfa, že zostanú uňho, kým bude pán Weasley v nemocnici.

„Och, Sirius, som ti taká vďačná… vyzerá to, že tam ešte nejaký čas pobudne, a bolo by úžasné, keby sme mohli byť bližšie, lenže to znamená, že tu možno zostaneme aj cez Vianoce.“

„O to lepšie!“ súhlasil Sirius s takou očividnou úprimnosťou, že pani Weasleyová sa naňho usmiala, opásala si zásteru a pustila sa pomáhať s raňajkami.

„Sirius,“ zašepkal Harry, ktorý to už nemohol vydržať. „Môžem sa s tebou chvíľku rozprávať? Hneď teraz?“

Šiel do tmavej komory a Sirius ho nasledoval. Bez úvodu Harry krstnému otcovi do najmenších podrobností porozprával o svojej vidine a tiež to, že on sám bol had, čo zaútočil na pána Weasleyho.

Keď zmĺkol, aby sa nadýchol, Sirius sa opýtal: „Povedal si to Dumbledorovi?“

„Áno,“ podráždene odvetil Harry, „ale nevysvetlil mi, čo to znamená. On mi už nehovorí vôbec nič.“

„Som si istý, že keby to bolo niečo, čoho sa treba obávať, povedal by ti,“ rozhodne tvrdil Sirius.

„To však nie je všetko,“ pokračoval Harry ledva počuteľne. „Sirius, ja… myslím si, že šaliem. V Dumbledorovej pracovni, tesne predtým, než nás prenášadlo odnieslo, sa mi na pár sekúnd zdalo, že som ten had, cítil som sa tak – hľadel som na Dumbledora a jazva ma silno zabolela – Sirius, chcel som naňho zaútočiť!“

Videl iba kúsok Siriusovej tváre, zvyšok bol v tme.

„Museli to byť dozvuky tej vidiny, nič viac,“ ubezpečoval ho Sirius. „Stále si myslel na ten sen, či čo to bolo, a…“

„To nebolo tak,“ krútil hlavou Harry, „bolo to, akoby sa to zdvihlo niekde v mojom vnútri, akoby som mal v tele hada.“

„Potrebuješ sa vyspať,“ rozhodne vyhlásil Sirius. „Naraňajkuješ sa, potom pôjdeš hore do postele a po obede môžeš ísť aj s ostatnými navštíviť Artura. Si v šoku, Harry, dávaš si vinu z niečoho, čoho si bol iba svedkom, a je šťastie, že si to videl, inak Artur mohol zomrieť. Tak sa prestaň trápiť.“

Potľapkal Harryho po pleci, vyšiel z komory a Harry zostal v tme sám.

Všetci okrem Harryho až do poludnia spali. Šiel do izby, kde býval s Ronom posledné prázdninové týždne, ale kým Ron hneď vliezol do postele a o chvíľku zaspal, Harry sedel oblečený, zhrbený sa opieral o studené kovové mreže postele úmyselne nepohodlne, rozhodnutý ani len nezadriemať, lebo sa desil, že sa v spánku znova premení na hada a v bdelom stave potom zistí, že napadol Rona alebo sa preplazil po dome k niekomu inému…

Keď sa Ron zobudil, Harry predstieral, že aj on má za sebou osviežujúci spánok. Kým obedovali, z Rokfortu dorazili kufre, a tak sa mohli na cestu k svätému Mungovi prezliecť do muklovských šiat. Pri obliekaní džínsov a tričiek boli všetci okrem Harryho bujaro veselí a zhovorčiví. Tonksovú a Divookého Moodyho, ktorí ich mali sprevádzať po Londýne, radostne privítali a smiali sa na Moodyho klobúku. Mal ho nasadený tak, aby mu zakrýval čarovné oko. Úprimne ho však ubezpečovali, že Tonksová, tentoraz s krátkymi ružovými vlasmi, bude v metre priťahovať oveľa menej pozornosti než on.

Tonksovú veľmi zaujímala Harryho vidina útoku na pána Weasleyho, ale on nemal ani najmenší záujem to rozoberať.

„Máš v rodine nejakého jasnovidca?“ spytovala sa ho zvedavo v hrkotajúcom vagóne metra na ceste do centra mesta.

„Nie,“ povedal Harry odmietavo a urazene, lebo si hneď spomenul na profesorku Trelawneyovú.

„Nie?“ zamyslene opakovala Tonksová. „Vlastne nie, ono to ani nie je predpoveď, však? Ty nevidíš budúcnosť, vidíš súčasnosť… to je zvláštne, nie? Užitočné…“

Harry neodpovedal. Našťastie, na nasledujúcej zastávke priamo v centre Londýna vystúpili a v tom zmätku sa mu podarilo dostať medzi seba a Tonksovú Freda s Georgeom. Všetci šli za ňou po pohyblivých schodoch, pričom Moody v klobúku stiahnutom do tváre a s hrčovitou rukou zastrčenou pod kabátom medzi gombíkmi, lebo v nej držal prútik, klopkajúc nohou uzatváral skupinku. Harrymu sa zdalo, že cíti pohľad zakrytého oka. Aby sa vyhol ďalším otázkam o svojom sne, spýtal sa Moodyho, kde je skrytá Nemocnica svätého Munga.

„Neďaleko odtiaľto,“ zavrčal Moody, keď vo veternom počasí vyšli na širokú ulicu lemovanú obchodmi, plnú vianočných zákazníkov. Posunul Harryho kúsok pred seba a kráčal tesne za ním. Harry vedel, že oko pod klobúkom sa otáča na všetky smery. „Nebolo ľahké nájsť dobré miesto na nemocnicu. V Šikmej uličke sa nenašla dostatočne priestranná budova a nemohli sme ju umiestniť do podzemia ako ministerstvo – nebolo by to zdravé. Nakoniec sa podarilo získať budovu tu. Dôležité bolo, aby chorí čarodejníci mohli prichádzať a odchádzať a jednoducho splynúť s davom.“