Harry Potter a Fénixov rád

„Toto bolo iné,“ krútil hlavou Harry. „Ja som bol v tom hadovi, v jeho vnútri. Bolo to, akoby som ja bol ten had… čo ak ma Voldemort nejako preniesol do Londýna?“

„Keď si jedného dňa prečítaš Dejiny Rokfortu,“ namietla krajne rozrušená Hermiona, „možno ti pripomenú, že v Rokforte sa nemôžeš ani primiestňovať, ani odmiestňovať. Ani Voldemort nedosiahne, aby si jednoducho vyletel zo spálne, Harry.“

„Svoju posteľ si neopustil, kamoško,“ ozval sa Ron. „Najmenej minútu, než sme ťa konečne zobudili, som sledoval, ako sa prehadzuješ v spánku.“

Harry sa znovu začal prechádzať po izbe a rozmýšľal. To, čo všetci hovorili, ho nielen utešovalo, ale aj dávalo zmysel… Bez rozmýšľania si vzal z taniera na posteli chlebíček a lačne si ho pchal do úst.

Tak teda nakoniec nie som tá zbraň, pomyslel si. Srdce mu zaplavila spokojnosť a úľava a mal chuť pridať sa k Siriusovi, ktorý s dupotom prechádzal okolo ich izby hore k Hrdozobcovi, a na plné hrdlo si vyspevoval: „Ne-sie-em va-ám pó-otka-ny-y, hí-po-o-gri-ify.“

Ako mu čo len vo sne mohlo zísť na um, že by sa na Vianoce vrátil na Privátnu cestu? Siriusova radosť, že má zase plný dom, a najmä, že Harry je uňho, bola nákazlivá. Už to nebol ten mrzutý hostiteľ čo v lete. Zda lo sa, že je ro zhodnut ý po st arať sa, aby sa každý cítil aspoň tak dobre, ak aj nie lepšie ako v Rokforte, a neúnavne pred Vianocami pracoval, upratoval a s ich pomocou zdobil, takže keď si na Štedrý večer išli všetci ľahnúť, dom bol na nepoznanie. Zo zájdených lustrov už neviseli pavučiny, ale girlandy z imela a zlaté a strieborné lamety, na predratých kobercoch sa ligotali kôpky čarovného snehu a veľký vianočný stromček, ktorý zohnal Mundungus a zdobili ho živé malé víly, zakryl rodokmeň Siriusovej rodiny. Ešte aj vypchaté hlavy domácich škriatkov na chodbovej stene mali santaklausovské čiapky a brady.

Keď sa Harry na vianočné ráno zobudil, konca postele si našiel kopu darčekov. Ron už mal polovicu zo svojej o dosť väčšej kopy pootváranú.

„Tento rok bola dobrá nádielka,“ informoval Harryho spoza hŕby papiera. „Ďakujem za kompas na metlu, je vynikajúci, lepší ako to, čo som dostal od Hermiony – plánovač domácich úloh…“

Harry roztriedil darčeky a našiel balíček s Hermioniným písmom. Aj on dostal knižku, a to veľmi podobnú denníku, ibaže vždy, keď otvoril nejakú stránku, nahlas vyslovila niečo ako: Čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra!

Sirius a Lupin darovali Harrymu súbor výborných kníh s titulom Praktická obranná mágia a jej použitie proti čiernej mágii so skvelými pohyblivými farebnými obrázkami všetkých protizaklínadiel a čarov, o ktorých sa tam písalo. Harry si zvedavo listoval v prvom zväzku a videl, že bude veľmi užitočný pri plánovaní práce DA. Hagrid mu poslal chlpatú hnedú peňaženku, zrejme upravenú proti zlodejom, ktorá však, nanešťastie, zabraňovala aj Harrymu, aby si do nej vložil peniaze, ak nechcel prísť o prsty. Od Tonksovej dostal malý funkčný model Blesku. Harry sa díval, ako poletuje po izbe, a želal si mať jeho skutočnú verziu. Ron mu dal obrovskú škatuľu fazuliek každej chuti, pán a pani Weasleyovci ako zvyčajne ručne pletený pulóver a domáce vianočné koláče a Dobby skutočne hrozný obraz. Harry mal podozrenie, že ho škriatok maľoval sám. Práve ho prevrátil hore nohami, aby zistil, či tak náhodou nebude vyzerať lepšie, keď sa ozvalo hlasné TRESK! a k jeho posteli sa primiestnili Fred s Georgeom.

„Veselé Vianoce,“ zaželal im George. „Chvíľu ešte nechoďte dole.“

„Prečo nie?“ spýtal sa Ron.

„Mama zase plače,“ vzdychol si Fred. „Percy vrátil vianočný pulóver.“

„Bez lístka,“ dodal George. „Ani sa nespýtal, ako sa ma otec, ani ho nenavštívil.“

„Pokúsili sme sa ju utešiť,“ povedal Fred a obišiel posteľ, aby sa pozrel na Harryho portrét. „Povedali sme jej, že Percy je len obrovská kopa potkanieho trusu.“

„Nepomohlo to,“ dodal George a ponúkol sa čokoládovou krabicou. „Tak si to vzal na starosť Lupin. Myslím, že bude lepšie, ak ju najprv rozveselí, a až potom pôjdeme na raňajky. Čo to má vlastne byť?“ spýtal sa Fred a prižmúrenými očami hľadel na Dobbyho maľbu. „Vyzerá to ako opica s dvoma monoklami.“

„To je Harry!“ zvolal George a ukazoval na zadnú stranu obrazu, „vzadu je to napísané!“

„Úžasná podoba,“ vyškieral sa Fred. Harry doňho hodil nový plánovač domácich úloh. Ten však narazil do protiľahlej steny a spadol na zem, kde veselo zanôtil: „Nie je majster ten, kto začne, ale kto aj dokončí.“

Ron s Harrym vstali a obliekli sa. Počuli, ako si obyvatelia domu navzájom želajú veselé Vianoce. Cestou dolu stretli Hermionu.

„Ďakujem za knihu, Harry,“ poďakovala šťastne. „Už dávno som chcela tú Novú teóriu numerológie. A tá voňavka je skutočne mimoriadna, Ron.“

„To je v pohode,“ zamrmlal Ron. „A toto je pre koho?“ dodal, pričom ukázal na úhľadne zabalený balíček v jej rukách.