Harry Potter a Fénixov rád

Pána Weasleyho našli sedieť na posteli, na kolenách mal podnos so zvyškami moriaka, ktorého mal na večeru, s dosť rozpačitým výrazom na tvári.

„Všetko je v poriadku, Artur?“ spýtala sa pani Weasleyová, keď pacienta všetci pozdravili a odovzdali mu darčeky.

„Je to fajn, fajn,“ ubezpečoval ich až priveľmi energicky. „Eh… nevideli ste liečiteľa Smethwycka?“

„Nie, a prečo?“ podozrievavo sa spýtala pani Weasleyová.

„Ale nič, nič,“ bezstarostne zahováral pán Weasley a začal rozbaľovať kopu darčekov. „Ako ste sa všetci mali? Čo ste dostali na Vianoce? Och, Harry… no to je fantastické!“ Práve totiž rozbalil darček od Harryho – drôtiky do poistiek a skrutkovače.

Zdalo sa, že pani Weasleyovú manželova odpoveď vôbec neuspokojila. Keď sa pán Weasley naklonil, aby Harrymu podal ruku, nakukla mu na obväzy pod nočnou košeľou.

„Artur!“ zvolala a hlas jej cvakol ako pasca na myši. „Vymenili ti obväzy. Prečo ti ich vymenili o deň skôr? Povedali mi, že to postačí až zajtra.“

„Čo?“ pán Weasley sa tváril trochu vyľakane a vytiahol si prikrývky vyššie. „Nie, nie… to nič… to… ja…“

Pod prenikavým pohľadom pani Weasleyovej akoby spľasol.

„Nerozčuľuj sa, Molly, ale Augustus Pye mal taký nápad – je to liečiteľ praktikant, vieš, taký milý mladý muž a veľmi sa zaujíma o… no… o alternatívnu medicínu… vieš, o niektoré z tých starých muklovských liekov… no, volajú sa stehy, Molly a majú s nimi veľmi dobré výsledky u… u zranených muklov…“

Pani Weasleyová vydala zlovestný zvuk, niečo medzi zaškriekaním a zavrčaním. Lupin prešiel k posteli vlkolaka, ktorý nemal nijakú návštevu a tváril sa dosť smutne, keď videl tú hŕbu ľudí okolo pána Weasleyho. Bill zahundral čosi, že si ide po šálku čaju, a Fred s Georgeom vyskočili tiež a uškŕňajúc sa pobrali sa za ním.

„Chceš mi povedať,“ hovorila pani Weasleyová čoraz hlasnejšie a zjavne si neuvedomovala, že ostatní spolunávštevníci sa usilujú uniknúť kadeľahšie, „že ste fušovali s muklovskými liečebnými metódami?“

„Nefušovali, Molly,“ zaprisahával ju pán Weasley, „to len… len sme si s Pyom mysleli, že to skúsime… ibaže, nanešťastie… skrátka, na tento druh zranení… nezaberá tak dobre, ako sme dúfali…“

„A čo to znamená…?“

„No… neviem, či to vieš… či vieš, čo sú stehy?“

„No znie to, akoby ste sa pokúšali kožu znova zošiť,“ odvetila pani Weasleyová a neveselo sa zasmiala, „ale, Artur, preboha, ani ty by si nebol až taký hlúpy…“

„Aj ja mám chuť na čaj,“ vyskočil Harry.

Hermiona, Ron a Ginny sa skoro šprintom hnali k dverám spolu s ním. Keď sa za nimi zavreli, počuli, ako pani Weasleyová vrieska: „ČO TÝM CHCEŠ POVEDAŤ, ŽE ZHRUBA TO TAK JE?“

„Typický tatko,“ krútila hlavou Ginny na chodbe. „Stehy… teda, pýtam sa vás…“

„No na nečarovné rany zaberajú veľmi dobre.“ úprimne povedala Hermiona. „Predpokladám, že niečo, čo je v haďom jede, ich rozpúšťa alebo čo. Ktovie, kde je tá čajovňa?“

„Na piatom poschodí,“ spomínal si Harry na tabuľu nad stolom recepčnej.

Kráčali po chodbe a cez lietacie dvere vyšli na vratké schodisko lemované portrétmi dosť brutálne vyzerajúcich liečiteľov. Ako stúpali nahor, liečitelia na nich volali, diagnostikovali im čudesné choroby a navrhovali hrôzyplné spôsoby liečby. Ron sa vážne urazil, keď jeden stredoveký čarodejník naňho zavolal, že trpí vážnym typom okyckanice.

„A čo to má byť?“ spýtal sa nahnevane, lebo ho liečiteľ prenasledoval cez š e s ť ďalších portrétov, odstrkujúc pritom ich obyvateľov.

„Je to veľmi bolestivé postihnutie kože, mladý pán, zostanú vám po ňom jamky a budete ešte oveľa ohavnejší, než ste teraz…“

„Koho nazývate ohavným!“ Ronovi očerveneli uši.

„…na to je jediný liek – zobrať žabiu pečeň, pevne si ju uviazať okolo hrdla a nahý sa za mesačného splnu postaviť do suda s úhorími očami…“

„Nemám nijakú okyckanicu!“

„A čo tie nepekné fľaky na vašej tvári, mladý pán…“

„To sú pehy!“ zúril Ron. „A teraz sa vráťte do svojho obrazu a dajte mi pokoj!“

Oboril sa na ostatných, ktorí sa usilovali tváriť normálne.

„Aké je toto poschodie?“

„Myslím, že piate,“ povedala Hermiona.

„Nie, je to štvrté,“ vyhlásil Harry. „Ešte jedno…“

No na plošine odrazu zastal a zahľadel sa na okienko v dvojkrídlových dverách, za ktorými sa črtala chodba s nápisom Škody spôsobené čarami. Nakúkal cezeň nejaký muž s nosom prilepeným na sklo. Mal vlnité plavé vlasy, jasno modré oči a široký prázdny úsmev, ktorý odhaľoval oslepujúco biele zuby.

„No nech sa prepadnem!“ zvolal Ron, ktorý tiež hľadel na toho muža.

„Och, prepána,“ povedala odrazu Hermiona hlasom, akoby jej vyrazilo dych. „Profesor Lockhart!“

Ich bývalý učiteľ obrany proti čiernej mágii otvoril dvere a zamieril k nim v dlhom župane orgovánovej farby. „Zdravím vás. Zrejme chcete môj autogram, však?“

„Veľmi sa nezmenil, čo?“ zahundral Harry Ginny, ktorá sa uškrnula.

„Ako sa máte, pán profesor?“ spýtal sa Ron trochu previnilým tónom. Práve Ronov nefunkčný prútik totiž poškodil Lockhartovi pamäť natoľko, že skončil u svätého Munga. Harryho súcit však mal svoje hranice, pretože Lockhart sa vtedy pokúšal navždy vymazať Harryho a Ronovu pamäť.