Harry Potter a Fénixov rád

„A zase dolu!“ zakričal George a Fredova ruka tápala vo vzduchu nad plecom, a keď si zložil klobúk, zjavila sa jeho hlava.

„Ako tie klobúky fungujú?“ spýtala sa Hermiona, ktorú to odpútalo od domácej úlohy a sledovala ich. „Zrejme je v tom nejaké kúzlo neviditeľnosti, a celkom šikovné… ale predpokladám, že nemá dlhé trvanie.“

Harry neodpovedal, bolo mu zle.

„Budem to musieť urobiť zajtra,“ zahundral a knihy zase strčil do tašky.

„Tak si to napíš do plánovača úloh,“ vyzvala ho Hermiona. „Aby si nezabudol!“

Harry s Ronom pozreli na seba. Harry poslušne siahol do tašky, vytiahol plánovací denník a opatrne ho otvoril.

„Neodkladaj to len tak, ty lenivý úbožiak!“ zaspievala kniha, keď si do nej poznamenal úlohu od Umbridgeovej. Hermiona sa usmievala.

„Myslím, že si pôjdem ľahnúť,“ povedal Harry, strčil plánovač nazad do tašky a v duchu si povedal, že pri najbližšej vhodnej príležitosti ho hodí do ohňa.

Prešiel cez klubovňu, pričom sa mu podarilo vyhnúť Georgeovi, ktorý sa mu pokúsil nasadiť bezhlavý klobúk, a konečne sa dostal na tiché a chladné kamenné schodisko smerujúce do chlapčenských spálni. Zase mu bolo zle tak ako v tú noc s vidinou hada, ale pomyslel si, že keby si mohol na chvíľu ľahnúť, prešlo by to.

Otvoril dvere do spálne a jednou nohou už bol vnútri, keď pocítil takú prudkú bolesť, až sa mu zdalo, akoby mu niekto preťal hlavu. Nevedel, kde je, či stojí, alebo leží, nevedel ani, ako sa volá.

V ušiach sa mu ozýval šialený smiech… bol taký šťastný ako už dávno nie… jasal, nadchýnal sa, tešil… stala sa nejaká nádherná vec…

„Harry? HARRY!“

Niekto ho udrel do tváre. Šialený smiech ukončil výkrik bolesti. Šťastie z neho vyprchávalo, ale smiech pokračoval.

Otvoril oči a zistil, že ten divý smiech vychádza z jeho úst. Len čo si to uvedomil, stíchol. Vyčerpaný ležal na zemi, hľadel do stropu a jazva na čele ho strašne bolela. Ron sa skláňal nad ním a tváril sa veľmi znepokojene.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa.

„Ja… neviem…“ vzdychol Harry a sadol si. „Je naozaj šťastný… skutočne šťastný…“

„Veď-Vieš-Kto?“

„Stalo sa niečo dobré,“ mumlal Harry. Triasol sa tak veľmi ako vtedy, keď had zaútočil na pána Weasleyho, a prišlo mu veľmi zle. „Niečo, v čo dúfal.“

Tak ako vtedy v chrabromilskej šatni, aj tieto slová z neho vychádzali, akoby ich Harryho ústami hovoril niekto cudzí, a predsa vedel, že sú pravdivé. Zhlboka sa nadýchol a snažil sa zo všetkých síl neovracať Rona. Bol veľmi rád, že Dean a Seamus tu tentoraz nie sú a nevidia ho.

„Hermiona ma poslala, aby som ťa išiel skontrolovať,“ šepkal Ron a pomáhal Harrymu vstať, „tvrdí, že po tom, čo ti Snape manipuloval s mysľou, bude tvoja obranyschopnosť veľmi nízka… no aj tak si myslím, že v konečnom dôsledku to pomôže, nie?“

Spýtavo pozrel na Harryho a pomohol mu do postele. Harry nepresvedčivo prikývol a odkvicol na vankúše. Od tých pádov v Snapovej pracovni ho všetko bolelo a v jazve ho stále bolestivo pichalo. Nemohol sa ubrániť pocitu, že tento prvý výlet do tajov oklumencie skôr oslabil, než posilnil odolnosť jeho mysle, a so strachom premýšľal, čo sa stalo, prečo je lord Voldemort taký šťastný, ako za tých štrnásť rokov ešte nebol.

25 Chrobák v pasci

Harry dostal odpoveď na svoju otázku hneď na druhý deň ráno. Len čo Hermione prišiel Denný Prorok, rozprestrela ho, chvíľu hľadela na titulnú stránku a vykríkla tak, že všetci naokolo na ňu vyvaľovali oči.

„Čo je?“ naraz sa spýtali Harry s Ronom.

Namiesto odpovede pred nich roztiahla noviny a ukazovala na desať čiernobielych fotografií na celej titulnej stránke. Na deviatich boli čarodejníci, na desiatej čarodejnica. Niektorí sa na fotografiách mlčky posmešne uškierali, iní poklopkávali prstami po rámčeku a tvárili sa bezočivo. Pod každým obrázkom bolo meno a zločin, za ktorý dotyčného odsúdili do Azkabanu.

Antonín Dolohov, uvádzalo sa pod čarodejníkom s dlhou, bledou vykrivenou tvárou, ktorý sa pohŕdavo uškŕňal na Harryho, odsúdený za brutálne vraždy Gideona a Fabiana Prewettovcov.

Augustus Rookwood – titulok označoval muža s tvárou zjazvenou po kiahňach a mastnými vlasmi. Opieral sa o okraj fotografie a tváril sa unudene – odsúdený za špionáž na Ministerstve mágie pre Toho-Koho-Netreba-Menovať.

No Harryho pohľad priťahovala čarodejnica. Jej tvár mu vyskočila pred oči už na prvý pohľad. Mala dlhé, tmavé vlasy, teraz na fotografii vyzerali neudržiavané a strapaté, ale videl ich aj hladké, husté a lesklé. Zazerala naňho spod hrubých viečok a na tenkých perách jej pohrával arogantný pohŕdavý úsmev. Tak ako Sirius, aj ona si zachovala zvyšky niekdajšieho veľmi príťažlivého výzoru, ale väčšina jej krásy sa pominula – možno to spôsobil Azkaban.