Harry Potter a Fénixov rád

Za normálnych okolností by bol Harry okamžite presviedčal Hagrida, aby sa tej myšlienky ihneď vzdal. Predstava, že by sa v lese usadil ďalší obor, možno ešte divší a brutálnejší než Grawp, bola rozhodne znepokojivá, ale Harry akosi nemohol pozbierať energiu, aby sa s ním o tom škriepil. Už si zase prial byť sám, a mysliac na to, že urýchli svoj odchod, dal si niekoľko výdatných dúškov púpavového džúsu a napoly vyprázdnil pohár.

„Teraz všetci vedia, že si hovoril pravdu, Harry,“ ozval sa Hagrid potichu a nečakane. „Je to lepšie, čo?“

Harry pokrčil plecami.

„Pozri…“ Hagrid sa k nemu naklonil ponad stôl, „ja som poznal Siriusa dlhšie jako ty… zomrel v boji – tak by to bol chcel…“

„On vôbec nechcel zomrieť!“ nahnevane odsekol Harry. Hagrid sklonil veľkú strapatú hlavu.

„Nie, myslím, že nie,“ hromovo zašepkal. „Ale aj tak, Harry… on nikdy nebol z tých, čo by sedeli doma, a nech ostatní bojujú. Nedokázal by žiť sám so sebou, keby nebol išiel na pomoc…“

Harry vyskočil.

„Ja už musím ísť za Ronom a Hermionou do nemocničného krídla,“ automaticky odrapotal.

„Och,“ Hagrid sa tváril dosť znepokojene. „No tak teda dobre, Harry… tak si dávaj na seba pozor, a zastav sa, jak budeš mať…“

„Áno… jasné…“

Harry šiel čo najrýchlejšie k dverám a otvoril ich. Už bol zase vonku na slnku, ledva sa s ním Hagrid stihol rozlúčiť. A odchádzal po trávniku. Cestou za ním študenti zase volali. Na chvíľu zavrel oči a želal si, aby všetci zmizli, aby mo hol otvoriť oči a bol by v areáli sám…

Pred niekoľkými dňami, predtým než sa skončili skúšky a on mal vidinu, ktorú mu prepašoval do mysle Voldemort, by bol dal takmer čokoľvek za to, aby čarodejnícky svet vedel, že hovorí pravdu, aby uverili, že Voldemort sa vrátil, a vedeli, že nie je ani blázon, ani klamár. Teraz však…

Šiel skratkou okolo jazera, sadol si na breh, skrytý pred pohľadmi okoloidúcich spleťou kríkov, hľadel na lesknúcu sa hladinu a premýšľal…

Možno chcel byť sám preto, lebo po rozhovore s Dumbledorom sa cítil izolovaný od všetkých. Akoby ho od ostatného sveta oddeľoval neviditeľný múr. Je – a vždy bol – poznamenaný. Ibaže doteraz vlastne nechápal, čo to znamená.

A predsa, i keď tu tak sedel na kraji jazera, s tou strašnou ťarchou žiaľu, keď rana v jeho duši zo straty Siriusa bola taká čerstvá, nenachádzal v sebe nijaký veľký strach. Svietilo slnko, areál okolo neho bol plný usmiatych ľudí, a hoci sa cítil natoľko vzdialený od nich, akoby patril k inému druhu, keď tu tak sedel, aj tak bolo veľmi ťažké uveriť, že do jeho života musí patriť vražda, alebo sa ňou skončí…

Sedel tam dlho, hľadel na vodu, usiloval sa nemyslieť na krstného otca, ani spomínať na to, že presne oproti tomuto miestu kedysi Sirius zlyhal pri pokuse zastaviť stovku dementorov.

Slnko už zapadlo a až potom si uvedomil, že mu je chladno. Vstal a vrátil sa do hradu, cestou si utierajúc rukávom tvár.

Ron a Hermiona opustili nemocničné krídlo úplne vyliečení tri dni pred koncom školského roka. Hermiona stále naznačovala, že sa chce rozprávať o Siriusovi, ale Ron pri jeho mene vždy zapstkal. Harry si stále ešte nebol istý, či sa chce, alebo nechce rozprávať o svojom krstnom otcovi. Menilo sa to s jeho náladou. Jedno však vedel – napriek tomu, aký bol teraz nešťastný, o pár dní mu na Privátnej ceste číslo štyri Rokfort bude veľmi chýbať. Hoci teraz veľmi dobre chápal, prečo sa tam musí každé leto vracať, necítil sa preto o nič lepšie. Vlastne nikdy sa návratu nehrozil väčšmi.

Profesorka Umbridgeová odišla z Rokfortu deň pred koncom školského roka. Zrejme sa vykradla z nemocničného krídla počas večere, očividne dúfajúc, že jej odchod si nikto nevšimne, ale nanešťastie cestou stretla Zloducha, ktorý sa chopil poslednej príležitosti splniť Fredov príkaz a celý natešený ju prenasledoval celou cestou zo školy, pričom ju striedavo búchal palicou a ponožkou plnou kriedy. Mnohí študenti vybehli do vstupnej haly a hľadeli, ako Umbridgeová beží po chodníku, a vedúci fakúlt sa iba naoko pokúšali ich uzemniť. Vlastne profesorka McGonagallová po niekoľkých miernych výčitkách klesla opäť na stoličku za učiteľským stolom a jasne bolo počuť, ako ľutuje, že sama nemôže bežať a pokrikovať za Umbridgeovou, lebo Zloduch si požičal jej palicu.

Nadišiel ich posledný večer v škole, väčšina ľudí sa už pobalila a šli na koncoročnú hostinu, no Harry s balením ešte ani nezačal.

„Urob to zajtra!“ naliehal Ron, ktorý čakal v spálni pri dverách. „Umieram od hladu.“

„Nebude to dlho… vieš čo, choď dopredu…“

No keď sa dvere za Ronom zavreli, Harry sa ani nesnažil urýchliť balenie. Vôbec nemal chuť ísť na rozlúčkovú hostinu. Bál sa, že Dumbledore ho v záverečnej reči nejako spomenie. Určite spomenie Voldemortov návrat, napokon, hovoril im o ňom aj vlani…

Vytiahol zo dna kufra pokrčené habity, aby urobil miesto pre poskladané, a pritom si všimol nešikovne zabalený balíček na dne v rohu. Nevedel si spomenúť, čo tam robí. Zohol sa, vytiahol ho spod tenisiek a skúmal.