Harry Potter a Kameň mudrcov

Keď do kuchyne vošiel Dudley s mamou, Harry robil práve volské oká. Dudley sa hrozne podobal na strýka Vernona. Mal veľkú ružovú tvár, kratučký krk, maličké vodnaté modré očká a husté plavé vlasy, pričapené na tupej tučnej hlave. Teta Petunia často vravievala, že Dudley vyzerá ako anjeliček – Harry zase vravieval, že Dudley vyzerá ako prasa v parochni.

Harry položil taniere s vajcom a slaninkou na stôl, čo nebolo také jednoduché, lebo na ňom bolo veľmi málo miesta. Dudley si zatiaľ počítal darčeky. Odrazu sa zamračil.

„Tridsaťšesť,“ povedal a pozrel na svoju mamu a otca. „O dva menej ako minulý rok.“

„Chrobáčik, nerátal si darček od tety Marge, aha, tu je, pod týmto velikánskym od mamičky a otecka.“

„No dobre, to je tridsaťsedem,“ povedal Dudley, v tvári celý červený. Harry videl, že sa schyľuje k jednému z Dudleyho výstupov, a hltal slaninu tak rýchlo, ako len vládal, pre prípad, že Dudley prevráti stôl.

Aj teta Petunia vycítila nebezpečenstvo, pretože rýchlo dodala: „A keď pôjdeme von, kúpime ti ešte ďalšie dva. Čo ty na to, drobček? Ešte dva. Bude to stačiť?“

Dudley sa na chvíľu zamyslel. Zjavne to preňho nebolo ľahké. Napokon pomaly povedal: „Takže budem mať tridsať... tridsať...“

„Tridsaťdeväť, srdiečko,“ pomohla mu teta Petunia.

„Ach.“ Dudley sa zvalil na stoličku a schmatol najbližší darček. „No dobre.“

Strýko Vernon sa spokojne usmieval.

„Náš chalanisko chce len to, čo mu patrí, ako jeho ocko. Si chlapík, Dudley!“ povedal a postrapatil Dudleymu vlasy.

V tej chvíli zazvonil telefón a teta Petunia ho išla zdvihnúť. Harry a strýko Vernon zatiaľ pozorovali Dudleyho, ako si rozbaľuje pretekársky bicykel, videokameru, lietadlo na diaľkové ovládanie, šestnásť nových počítačových hier a videorekordér. Práve strhával papier zo zlatých náramkových hodiniek, keď sa vrátila teta Petunia a tvárila sa nahnevane a ustarostene.

„Zlé správy, Vernon,“ povedala. „Pani Figgová si zlomila nohu. Nemôže ho vziať.“ Pokynula hlavou smerom k Harrymu.

Zhrozený Dudley zabudol zatvoriť ústa, no Harrymu až tak srdce poskočilo od radosti. Každý rok v deň Dudleyho narodenín brávali Dursleyovci svojho syna s jeho kamarátom niekam von, do zábavného parku, hamburgerovej reštaurácie alebo do kina. Každý rok zostával Harry u tety Figgovej, trochu švihnutej starej dámy, ktorá bývala o dve ulice ďalej. Harry to tam neznášal. Celý dom smrdel kapustou a pani Figgová ho nútila prezerať si stále dokola fotografie všetkých mačiek, ktoré kedy mala.

„Čo urobíme?“ opýtala sa teta Petunia a zlostne pozrela na Harryho, akoby to mal na svedomí on. Harry vedel, že by mu malo byť pani Figgovej ľúto, lebo si zlomila nohu, nebolo to však preňho jednoduché, keď si predstavil, že celý-celučičký rok neuvidí ani Micku, ani Packu, ani Mucku, ani Lucku.

„Zavolajme Marge,“ navrhol strýko Vernon.

„Neblázni, Vernon, vieš predsa, že toho chalana neznáša.“

Dursleyovci veľmi často hovorili o Harrym, akoby tam buď nebol – alebo akoby išlo o niečo veľmi odporné, čo sa im bridilo, napríklad o slimáka.

„A tá, akože sa volá, tá tvoja priateľka – Yvonne?“

„Je na dovolenke, na Mallorke,“ uzemnila ho teta Petunia.

„Tak ma nechajte doma,“ navrhol Harry (mohol by pozerať televízor a prepnúť si program, ktorý chce, a možno by si pustil aj Dudleyho počítač).

Teta Petunia sa tvárila, akoby práve zhltla citrón.

„A my sa vrátime a dom v troskách, čo?“ zavrčala.

„Nebojte sa, nevyhodím ho do vzduchu,“ prosíkal Harry, no nik ho nepočúval.

„Nazdávam sa, že by sme ho mohli vziať so sebou do ZOO,“ povedala teta Petunia zamyslene, „... a nechať ho v aute...“

„Je celkom nové, nemôže tam zostať sám...“

Dudley začal nahlas ručať. Neplakal naozaj – už niekoľko rokov neplakal naozaj – vedel však, že ak skriví tvár a začne zavýjať, mamička mu dá všetko, na čo si len zmyslí.

„Duduško môj, neplačkaj, mamička nikomu nedovolí, aby ti kazil oslavu!“ zvolala a z celej sily ho objala.

Práve vtedy zazvonil zvonček – „Ach, panebože, už sú tu!“ zvolala teta Petunia vystrašene – a o chvíľu vošiel Dudleyho najlepší kamarát Piers Polkiss s mamou. Piers bol vychrtnutý chalan s tvárou ako potkan. Zvyčajne držal deckám ruky za chrbtom, zatiaľ čo ich Dudley mlátil. Dudley okamžite prestal predstierať, že plače.

O polhodinu sedel Harry, ktorý stále nemohol uveriť, aké má šťastie, na zadnom sedadle auta Dursleyovcov spolu s Piersom a Dudleym, a po prvýkrát v živote sa viezol do ZOO. Strýkovi a tete sa totiž nepodarilo nič iné vymyslieť. Avšak skôr ako odišli, strýko Vernon si vzal Harryho nabok.

„Varujem ťa,“ pohrozil mu a ružovou tvárou sa takmer dotýkal jeho tváre. „Varujem ťa, chlapče – žiadne vylomeniny, počuješ, – lebo nevyjdeš z komory do Vianoc.“

„Neurobím nič zlé,“ povedal Harry, „čestné slovo...“

No strýko Vernon mu neveril. Nikto mu neveril.

Harrymu sa totiž často stávali čudné veci a nemalo zmysel Dursleyovcov presviedčať, že on za to naozaj nemôže.