Harry Potter a Kameň mudrcov

Raz, keď sa teta Petunia vrátila s Harrym od holiča a on vyzeral, akoby tam ani nebol, nahnevaná schytila kuchynské nožnice a vyšmykala ho takmer dohola, nechala mu len ofinu, aby zakryla „tú otrasnú jazvu“. Dudley sa na ňom rehúňal ako kôň a Harry tú noc ani oka nezažmúril; predstavoval si, ako pôjde na druhý deň do školy, kde sa mu už aj tak všetci vysmievajú kvôli rozgajdaným šatám a polepeným okuliarom. Na druhý deň ráno však vstal a zistil, že má vlasy presne také isté ako predtým, než ho teta Petunia ostrihala. Hoci sa Dursleyovcom usiloval vysvetliť, že nechápe, ako mu mohli tak rýchlo narásť, za trest nesmel týždeň vyjsť z komory.

Inokedy sa zase teta Petunia pokúšala napchať ho do nechutného starého pulóvra po Dudleym (hnedého s oranžovými brmbolcami). Čím zúrivejšie mu ho prevliekala cez hlavu, tým sa zdal menší, až sa napokon natoľko scvrkol, že bol akurát len pre bábiku, no určite nie pre Harryho. Teta Petunia usúdila, že sa asi zbehol v pračke, a Harryho, čuduj sa svete, nepotrestala.

Niekedy si však veru riadne zavaril, napríklad, keď ho našli na streche školskej jedálne. Dudleyho banda ho ako zvyčajne naháňala, keď sa odrazu, na počudovanie nielen ostatných, ale i svoje, z ničoho nič ocitol na komíne. Dursleyovci dostali list od riaditeľky, ktorá im veľmi nahnevaným tónom oznamovala, že Harry lozí po budovách v školskom areáli. V skutočnosti však neurobil nič iné (tak to aj vykrikoval na strýka Vernona cez zatvorené dvere komory), iba skočil za veľké odpadové kontajnery pri vchode do jedálne. Harry si myslel, že ho zrejme uprostred skoku uchytil vietor.

Ale dnes nič nevyvedie. Dokonca je ochotný stráviť deň v prítomnosti Dudleyho a Piersa, len keď nemusí byť v škole, v komore alebo v obývačke pani Figgovej, ktorá páchne kapustou.

Strýko Vernon šoféroval a sťažoval sa tete Petunii. S obľubou sa sťažoval na niekoľko vecí: na ľudí v práci, na Harryho, na mestské zastupiteľstvo, na Harryho, na banku a na Harryho – týchto pár patrilo k jeho najobľúbenejším. Dnes ráno to boli motocyklisti.

„... preháňajú sa tu ako takí šialenci, chuligáni jedni,“ zavrčal, keď ich predbehla motorka.

„Dnes sa mi o motorke snívalo,“ povedal Harry, ktorému sa práve vybavil jeho sen. „Lietala.“

Strýko Vernon takmer nabúral do auta pred nimi. Zvrtol sa na sedadle, jeho tvár vyzerala ako obrovská červená repa s fúzmi, a zreval: „MOTORKY NELIETAJÚ!“

Dudley s Piersom sa škodoradostne chichotali.

„Ja viem, že nelietajú,“ povedal Harry. „Veď to sa mi len snívalo.“

Radšej mal mlčať. Ak bolo na svete čosi, čo Dursleyovci neznášali viac, než keď sa ich niečo pýtal, tak to bolo to, keď rozprával o niečom, čo sa správalo inak, ako by sa malo, a bolo úplne jedno, či sa to odohrávalo vo sne alebo v kreslenom filme – jednoducho mali pocit, že sú to veľmi nebezpečné názory.

Bola nádherná slnečná nedeľa a v zoologickej záhrade boli samé rodiny s deťmi. Hneď pri vchode kúpili Dursleyovci Dudleymu a Piersovi čokoládovú zmrzlinu, no skôr ako stihli Harryho odstrčiť, usmievajúca sa pani v okienku sa ho spýtala, čo si dá, tak mu museli kúpiť aspoň lacný citrónový sorbet. Aj tak dobre, pomyslel si Harry, keď lízal zmrzlinu a pozoroval gorilu, ktorá sa škriabala na hlave a nápadne sa podobala na Dudleyho, len s tým rozdielom, že nebola blondína.

Harrymu tak dobre už dávno nebolo. Náročky za Dursleyovcami trochu zaostával, aby sa Dudley a Piers, ktorých okolo obeda začínali už zvieratá nudiť, neuchýlili k svojej obľúbenej činnosti a nezačali ho mlátiť. Obedovali v reštaurácii v areáli ZOO, a keď Dudley chytil záchvat zúrivosti, že jeho ovocný pohár nemá navrchu dosť zmrzliny, strýko Vernon mu kúpil ešte jeden a Harry smel ten prvý dojesť.

Harry si neskôr, žiaľ, až prineskoro, uvedomil, že mu bolo príliš dobre, aby to vydržalo.

Po obede sa vybrali do terária. Vnútri bolo šero a chladno, svetlá na stenách osvetľovali sklá jednotlivých expozícií. Za nimi sa po kameňoch a kúskoch dreva plazili všakovaké druhy hadov a jašteríc. Dudley a Piers chceli vidieť obrovské jedovaté kobry a pytóny so smrtiacim zovretím. Dudley veľmi rýchlo našiel najväčšieho hada, aký tam bol. Bol taký dlhý, že by sa pokojne aj dvakrát ovinul okolo auta strýka Vernona a urobil z neho pokrkvanú plechovku – no momentálne nemal náladu. Práve totiž tuho spal.

Dudley stál s nosom prilepeným na skle a uprene hľadel na lesknúcu sa hnedú špirálu.

„Urob niečo, aby sa pohol,“ zakňučal smerom k otcovi. Strýko Vernon zabubnoval po skle, no had sa ani nepohol.

„Ešte raz,“ prikázal Dudley. Strýko Vernon zaťukal na sklo hánkami prstov, ale had driemal ďalej.

„To je nuda,“ vyhlásil Dudley a odšuchtal sa preč.