Popoluškine biele šaty

Otvoril debnu v kúte pri priehradke a hrabal sa v ligotavých nástrojoch a liekoch, no zavše pritom pozrel na plechovky so svojou korisťou.

Ohlásil sa flyer. Prešli už päťdesiat kilometrov, no v oceáne zatiaľ nič nezbadali.

Pavlyš cez oblok uvidel, ako dolu úbočím uteká Gogija a za ním Nils, ovešaný kontrolnými prístrojmi.

— Spýtajte sa, čo je nové na člne, — prikázal Dimov.

Pavlyš zavolal čln.

— Ustavične vysielame signály, — oznámil Van. — Ale zatiaľ sme nedostali odpoveď. A ako to vyzerá u vás?

— Všetko v poriadku.

– Útulňa! — zaznel v tej chvíli monotónny vysoký hlas jedného z vtákov. Pavlyš sa ešte nenaučil rozoznávať bioformy podľa hlasu. Zrejme všetky mali rovnako posadený hlas. — Útulňa. Vidím Sandru.

— Kde? — spýtal sa Pavlyš.

— Tridsať míľ juho-juhozápadne od Šikmého vrchu. Počujete ma?

— A ona? Čo je s ňou? — zavolal Jerichovský.

— Leží na hladine, ale nevidí ma.

— Oznámte váš kvadrát, — požiadal Dimov.

— 13-778, severozápadne od ostrova, — povedal Van.

Dimov zapol obrazovku s mapou.

— Sedemdesiatpäť míľ, — povedal. — Aj keď pôjdete rovno do kvadrátu,

potrebujete pol hodiny.

— Do počutia! — Van sa odpojil.

— Pol hodiny, — ticho zopakoval Dimov a hneď sa spojil s vtákmi: — Môžete jej pomôcť?

— Nie, znela odpoveď. — Som tu sám. Nebudem ju môcť zdvihnúť. Podľa mňa je v bezvedomí.

Pavlyš si rýchlo obliekal kombinézu.

— Kde je maska?

— Vezmi si moju, — ponúkol mu Pflug, — hentam leží.

Dimov videl, že Pavlyš je už takmer vychystaný.

— Poznáš tento druh flyera?

— Pravdaže.

— Idem s ním, — povedal seizmológ Gogija. — Dobre, že som sa nestihol vyzliecť.

Dimov zopakoval:

— Tridsať míľ juho-juhozápadne. — Potom povedal do mikrofónu: — O dve minúty odštartuje flyer, bude u vás asi o desať minút. Ale čln to stihne najskôr o pol hodiny.

Keď Pavlyš zavrel za sebou vonkajšie dvere, prekvapilo ho, ako sa zmenilo osvetlenie. Slnko bolo zatiahnuté červenkastým oparom a tmavý vrch osvetlený zozadu, akoby tam bol skrytý divadelný reflektor.

Seizmológ prvý pružne naskočil do flyera. Pavlyš sa ho už chystal nasledovať, no vtom sa dvere útulne otvorili a vybehol Pflug. Nestačil sa obliecť ani si natiahnuť masku. Otvoril ústa, nadýchol sa a hodil im malý lekársky kontajner.

— Tak, a teraz sa držte! — povedal Pavlyš, sadajúc si k pultu. Cez bočné sklo videl, ako Dimov pomáha Pflugovi nazad do útulne. — Keď budete vnukom rozprávať o dnešnom dni, nezabudnite pripomenúť, že stroj viedol bývalý majster Moskvy vo vrcholovej pilotáži flyera.

— Nezabudnem, — prisľúbil seizmológ a poriadne sa zaboril do kresla.

Pavlyš vyviedol stroj zo zákruty a maximálnou rýchlosťou letel tak, aby zľava obišiel stĺp ružového a hnedého dymu, ktorý sa týčil nad vzdialeným koncom ostrova.

O sedem minút uvideli bieleho vtáka, ako osamelo krúži asi dvesto metrov nad vlnami.

Keď vták zbadal flyer, vyletel vyššie a znehybnel v povetrí, iste im ukazoval miesto, kde sa nachádzala Sandra. Pavlyš klesol so strojom dolu a zavisol asi desať metrov nad hrebeňmi vín. Ale hoci boli tak nízko, nerozoznal Sandru hneď, lebo jej telo sa strácalo medzi kvapkami, ktoré vietor stŕhal z hrebeňov vín.

— Vidíte ju? — spýtal sa seizmológ a uprene pozeral dolu.

Vietor unášal flyer a Pavlyš musel zapnúť motor a manévrovať, aby Sandru nestratili z očí. Zhodil dolu rebrík. Mäkko sa rozvinul a jeho koniec dopadol do vody meter od Sandry.

– Čo je, Pavlyš, prečo sa nehlásiš? — ozvalo sa z vysielačky.

— Nemám kedy. Našli sme Sandru a ideme ju vytiahnuť.

Vták preletel tesne vedľa kabíny, na prsiach mu bolo vidieť čiernu oválnu škatuľku vysielačky. Vyletel trochu vyššie, jeho tieň Pavlyšovi zavše zakryl slnko.

Seizmológ vzal kotúč lana a schádzal k vode. Pavlyš všetku pozornosť sústredil na to, aby vietor neodniesol flyer nabok. Sandra s rozhodenými rukami sa hojdala na vlnách ako v kolíske; vyzeralo to, akoby sa náročky kolembala.

Gogija sa jednou rukou pevne držal rebríka a druhou sa pokúšal podsunúť slučku lana pod Sandru, no nedarilo sa mu to. Pavlyš ľutoval, že nemôže opustiť riadiaci pult. Urobil by to jednoduchšie a rýchlejšie. Gogija sa iste nikdy nevenoval horolezectvu. Lano sa znova vyšmyklo, seizmológ ho nemohol chytiť a založiť Sandre okolo pliec. Pavlyš mal pocit, akoby vlny seizmológovho zúfalstva stúpali až ku kabíne flyera.

V tej chvíli sa vták bioform rozhodol riskovať. Plavne, rýchlo sa spustil dolu proti vetru, vystihol chvíľu, keď Sandru vynieslo po vonkajšej strane vlny a telo sa jej vysunulo von, schmatol slučku lana do zobáka a vrtko ju vopchal Sandre pod plecia.

– Ťahaj! — zavolal Pavlyš seizmológovi.

Seizmológ, horko-ťažko udržiavajúc rovnováhu na rebríku, prudko potiahol, slučka sa zošmykla nižšie a zovrela Sandru okolo lakťov. Vták sa v poslednej chvíľke uhol pred ďalšou vlnou. Keď letel popred flyer, Pavlyš si všimol, že zhodil vysielačku. Zdvihol palec dohora a vták rýchlo stúpal k oblohe.

Spoločne s Gogijom vtiahli Sandru do kabíny. Od odletu z ostrova uplynulo dvadsať minút.

Z reproduktora sa ozýval vresk, Dimov žiadal správy, vypytoval sa, čo sa robí.

Pavlyš zapol vysielačku: