Popoluškine biele šaty

Pavlyš sa spojil s ostrovom. Pflug hlásil, že sa nič nezmenilo. Sandra spí a situácia v kráteri sa stabilizovala. Tečie bahnitá láva. Ak bude vytekať takou rýchlosťou, do rána sa plocha ostrova značne zväčší. A o niekoľko rokov sa tu budú môcť sadiť citrónovníky.

Gogija sa odpútal od svojich prístrojov a sadol si vedľa Pavlyša.

— Naozaj nezávidím Jerichovskému, — poznamenal. — Ľúbiť ženu, ktorá je v podstate napoly ryba…

— Ale hocikedy sa predsa môže vrátiť do pôvodného stavu.

– Ťažko. Sandra nie je pravý bioform, lebo potápačov robili už pred Gevorkjanom. Okrem toho ani po tom netúži, páči sa jej taký život. Je zbláznená do oceánu. Raz vám iste porozprávajú svoj príbeh. Je to veľmi romantické. Zoznámili sa, keď Sandra už pracovala na Nairi. Priletela k nám do Tbilisi na konferenciu, stretla sa s Jerichovským… No a viete si to predstaviť… Keď sa Jerichovský všetko dozvedel, usiloval sa ju odhovoriť, ale márne. Predstavte si, že napokon aj on prešiel pracovať na Projekt, len aby bol s ňou.

Gogija vzdychol.

— Vy by ste sa mohli zaľúbiť do potápačky? — spýtal sa Pavlyš.

— Ako to mám vedieť, keď na mňa v Kutaisi čaká mladá žena. Celkom obyčajná a veľmi pekná. Ukážem vám v laboratóriu jej fotografiu. Poslala mi list, trojkilový.

— A čo tamtí…? — Pavlyš ukázal na vtáky vznášajúce sa na oblohe.

— To je dačo celkom iné, — povedal Gogija. — Aj Alanova dcérka pracuje v našom ústave. To je iba dočasné, čosi ako maska. Prídeš domov, zložíš masku, a žiješ ako predtým.

— Aha! — ozval sa Dimovov hlas. — Tu je škára.

Pavlyš mal zapnutý príjem, vysielanie vypol, aby jeho rozhovor s Gogi-jom ostatných nerušil.

— Napokon, škoda reči, — pokračoval Gogija. — Boli ste u Vana?

— Ubytovali ma uňho.

— Správne, je to veľká, svetlá izba. Na stene tam visí portrét Mariny Kimovej, nevšimli ste si?

Gogija nehľadel na Pavlyša, preto nezbadal, ako sa začervenal.

— Odvalili sme s Nilsom skalu, — oznamoval Dimov. — Je tu vchod, veľmi úzky. V hĺbke je ďalší zával.

— A čo ďalej? — spýtal sa Pavlyš Gogiju. — Povedali ste, že u Vana visí portrét Mariny Kimovej…

– Áno. Nesmierne ju ľúbi. Spoznal ju ešte na Zemi, keď bola na praxi v ústave. Ja som tam vtedy nebol, až tu som sa k nim pripojil. No a tam sa Marina dostala do nepríjemností…

— Pozor! — zvolal Dimov. — Padá kameň. Opatrne!

Pavlyš zmeravel.

„Raz, dva, tri, štyri, päť…“ počítal v duchu.

Dimov nahlas vzdychol.

— Ale máš silu, Nils! Nepochopím, ako mohol zadržať také balvanisko!

Ohlásila sa stanica. Spytovali sa, či nemajú poslať druhý flyer.

Pavlyš kázal vyčkať, kým zmontujú podvodný robot. Možno ho bude treba dopraviť sem.

— Správne, — povedal Gogija. A pokračoval v príbehu: — Podrobnosti nepoznám, ale šlo o Marininho otca. Je to strašný pedant. Zakázal Marine prísť k nám do ústavu. Inakšie ju vraj nikdy viac nechce vidieť… Bál sa o ňu, chcel ju prehovoriť, ale na Marinu je veľmi ťažko zapôsobiť. Keď napriek tomu nepočúvla, jej otec, ako človek, ktorý si stojí za slovom, vyhlásil, že ju viac nechce vidieť. A správne. Otec je otec. Treba si ho ctiť a vážiť.

— Puklina je odkrytá, — povedal Dimov, — ostávam zatiaľ tu. Nils sa pokúša dostať k nim.

— Pokračujte, — požiadal Pavlyš Gogiju.

— Možno vás to ani nezaujíma…

— Aj tak nemáme čo robiť.

— Van pomohol Marine ujsť z ústavu na jeden deň.

— Ušla na Mesiac? — vykĺzlo Pavlyšovi.

— Ako ste na to prišli?

— Stalo sa to pred pol rokom?

– Áno, presne pred pol rokom. Už absolvovala prípravný kurz, urobili z nej biokópie a začali ju spracúvať terapeutickými prostriedkami, aby znížili odolnosť organizmu. Nesmela ujsť, nemala na to právo. Keby som bol na Gevorkjanovom mieste, rozhodne by som ju prepustil. Sandra odletela na Mesiac. Odtiaľ mal štartovať jej otec, je kapitán na lodi Aristoteles.

— Nils? Si to ty, Nils? — ozval sa Vanov hlas.

— Hovorí, že ich našiel, — povedal Dimov, — našiel ich.

— V akom stave sú?

— Neviem, — odpovedal Dimov, — vyčkajte.

— No a ako sa to všetko skončilo? — spýtal sa Pavlyš Gogiju.

— Čože? To s Marinou? Nijako. Prepáčili jej. Van vzal všetku vinu na seba, Marina vzala všetku vinu na seba, Dimov vzal všetku vinu na seba… Gevorkjan pozeral na nich, pozeral. Je to už starý človek, obmäkčili ho a on im odpustil. Romantický príbeh. Ale otec neodpustil. Odletel, chápete? No raz jej odpustí, čo iné mu ostáva…

Pavlyš zapol vysielačku a spýtal sa Vana:

— V akej hĺbke sú?

— Dvadsať metrov podo mnou, — odpovedal Van.

V člne naplnili nákladné oddelenie vodou, umiestili ta bioformy žraloky a hnali sa na stanicu.

Pavlyš sa vrátil k ostrovu, aby odtiaľ odviezol Sandru a Pfluga i zariadenie. Prúd lávy zmenil smer a ohrozoval záliv i útulňu. Sandra ešte vždy spala.

Kým Pflug s Gogijom ukladali Sandru v kabíne, Pavlyš vyniesol z útulne prístroje, odpojil zdroj energie pre vysielaciu stanicu, uzavrel vchod. Útulňa bude prázdna, až kým sa príroda neupokojí. Gogija vyskočil z flyera, vzal jednu z debničiek a utekal nazad. Ostal už len posledný kontajner, taký ťažký, že jeden by ho neodniesol. Pavlyš sa oprel o debnu a čakal, kým mu prídu pomôcť.