Popoluškine biele šaty

Všetko naokolo sa zmenilo. Pred dvadsiatimi štyrmi hodinami bol záliv pokojným, tichým zákutím, kde sa vlny ani nedostali k brehu. Teraz nízko nad ostrovom viseli mračná popola, podchvíľou sa sypal hustý mútny dážď. Malá sopka na úbočí vrchu vypľúvala blato, prúd dymiacej sa lávy siahal až do zálivu a vytvoril jazyk polostrova. Z puklín na úbočí sa valili prúdy pary. Cez paru sa predierala zlovestná žiara oranžových zábleskov nad končiarom vrchu.

Jeden z vtákov nasledoval flyer až k ostrovu a teraz krúžil Pavlyšovi nad hlavou.

Pavlyš mu zakýval rukou. Nemohol sa spýtať, kto je, lebo vták nemal na sebe vysielačku.

Vtom sopka vyšmarila vysoko k oblohe prúd riedkeho blata, akoby chcela zraziť letiaceho vtáka. Vták zložil krídla a uhol sa nabok.

Prišiel Gogija a vyzval Pavlyša:

— Odnesme kontajner!

Pavlyš uchopil kontajner a niesli ho k flyeru. Zem pod nohami sa jemne chvela.

— Mám pocit, — povedal Gogija, — že ostrov už-už vyletí do povetria.

— Neboj sa, stihneme to, — upokojoval ho Pavlyš.

— Alan nás na každý prípad stráži, — poznamenal Gogija, — aj on sa obáva.

— To je Alan? Ako ho rozpoznáš?

— Podľa mňa to je Alan. Pravý chlap!

Pravdaže, nie je to Marina, pomyslel si Pavlyš. Nechce sa stretnúť so mnou. Kukla tlmila rachot sopky. No v tej chvíli zvnútra vrchu doľahol taký prenikavý a zlovestný hukot, že prenikol i cez kuklu.

Keď sa človek stane svedkom nečakanej a rýchlej katastrofy, koná inštinktívne. A predstavy o tom, ako udalosti nasledovali za sebou, vznikajú až potom, keď už je po všetkom a vlastné dojmy sa prekrývajú s rozprávaním očitých svedkov. A tak zatiaľ čo Pavlyš mal dojem, akoby do úbočia vrchu zaťala neviditeľná sekera a vrch ako drevený klát sa pod úderom rozpadával, Pflug, ktorý to všetko pozoroval cez otvorené okno flyeru, prirovnal výbuch k divadelnej opone rozhŕňajúcej sa vo chvíli, keď orchester dohrá posledný burácavý akord predohry a cez rozširujúcu sa štrbinu preniká z javiska jasné svetlo.

Pavlyš stál nehybne hádam vyše sekundy. Nespadol ani nestratil rovnováhu a jeho mozog stihol zaznamenať, že vrch sa rozpadáva veľmi pomaly. Vtom ho strhla vzduchová vlna a šmarila k flyeru.

Seizmológ sa držal vchodu a čosi mu kričal, ale Pavlyš nepočúval. Hľadel na padajúcu dekoráciu a videl, ako mocný víchor schytil vtáka ani bicie pierko, vyhodil ho dohora, zakrúžil ním a unášal k vode.

— Rýchlo! — kričal Gogija. — Poď dnu!

Vnútri vrchu sa odhalila rozžeravená žltá hmota, mäkká a poddajná. Pomaly sa vyvalila ponad zubaté okraje skál.

Pavlyš nemohol odtrhnúť pohľad od chumáča bieleho peria, čo ako pá-perko padal do vody.

— Kam ideš? — reval Gogija. — Ty si sa zbláznil!

Pavlyš utekal k vode. Vták unášaný vzduchovou vlnou padal ako list zo stromu, bezmocne sa krútil v povetrí. Pavlyš odhadoval, že vták dopadne asi sto metrov od brehu, ale náraz protivetra ho hodil bližšie k pevnine. Pavlyš utekal a vôbec nepomyslel na to, ako je tam hlboko. Bežal, zabáral sa do blata, šmýkal sa a horko-ťažko udržiaval rovnováhu, lebo zem sa triasla a unikala mu spod nôh.

Sprvu sa dno mierne zvažovalo a špinavá voda mu stúpala po kolená až po takých dvadsiatich metroch.

Vták spadol do vody. Jedno krídlo mal pritisnuté k telu, druhé sa ako biela plachta rozprestrelo na hladinu. Vták vyzeral ako neživá vec, ako z vaty. Breh stupňovite klesal dolu a Pavlyš odrazu zapadol do vody až po pás. Na každý krok musel vynaložiť veľa sily, lebo voda v zálive klokotala, vírila, hoci hustá vrstva popola na hladine zmierňovala vlnobitie ako pena na polievke kypiacej v hrnci.

Vtáka pomaly unášalo preč do stredu zálivu a Pavlyš sa ponáhľal; uvedomoval si, že v kombinéze nebude môcť plávať, a prosil osud, aby dno už neklesalo a aby mal dosť síl i času dostať sa až k bielej plachte — vtákovi.

Dočiahol na okraj krídla a v tej chvíli sa mu dno pod nohami stratilo. Ťahal vtáka za krídlo k sebe a čoraz hlbšie vchádzal do vody; veľmi sa bál, že pierka povolia. Ktovie, ako by sa skončil tento akrobatický cvik, keby Pavlyš odrazu nebol pocítil, že ho ktosi ťahá nazad. Niekoľko sekúnd udržiaval vratkú rovnováhu, potom prekonal zotrvačnosť a vták sa ľahko kĺzal po vode k brehu.

Pavlyš, držiac vtáka za krídlo, sa obrátil dozadu. Gogija stál po pás vo vode a mocne ho držal za kombinézu. V očiach sa mu zračila zúrivosť a hrôza. Niekoľko ráz otvoril ústa, kým sa mu podarilo vyjachtať:

— Ja… veď ste to… nemuseli stihnúť…

Zdvihli ľahké telo vtáka, vyšmykujúce sa im z rúk, a niesli ho k brehu. Vták mal oči potiahnuté polopriezračnou blankou, hlava mu bezvládne visela a Pavlyš mu ju voľnou rukou podopieral.

— Je omráčený, — povedal Pavlyš.

Gogija sa neobzrel, hľadel rovno pred seba, na breh.

Aj Pavlyš pozrel k brehu. Láva valiaca sa cez trhlinu vo vrchu ako mazľavý jazyk sa im už-už chystala odrezať spiatočnú cestu.

— Choď väčšmi doľava! — zavolal Pavlyš.

Flyer stál na druhej strane lávového jazyka, v zapadajúcom slnku vyzeral ako mydlová bublina.