Popoluškine biele šaty

— Tu Pavlyš. Vytiahli sme Sandru do flyera. Je v bezvedomí.

— Nedotýkajte sa jej, — prikázal Dimov. — Dajte jej kyslíkovú masku a teplo ju pozakrývajte.

Seizmológ vybral rezervnú masku a kyslíkovú fľašu. Sandra mala oči zavreté, tvár sinavú. Seizmológ jej odhrnul mokré vlasy z tváre a priložil kyslíkovú masku. Ruky sa mu trochu triasli. Pavlyš sa vracal do útulne prízemným letom. Vpredu sa ako maják týčil stĺp dymu. Vták letel nad flyerom takmer rovnakou rýchlosťou. Vysielacia stanica bola zapnutá a Pavlyš počul, ako Dimov prikazuje člnu nevrátiť sa k ostrovu, ale ostať v tej oblasti.

Na brehu zálivu ich už čakal Pflug. Sandru dobre zabalili, opatrne vyniesli z flyera a behom preniesli do útulne. Dvere boli otvorené a o chvíľu Sandra už ležala na stole. Dimov na nich čakal v chirurgickom plášti a rukaviciach. Diagnostický prístroj bol zapnutý, jeho sondy sa pohojdávali nad stolom a jemne sa chveli.

— Budete mi asistovať, — povedal Dimov Pavlyšovi.

Pri vysielacej stanici mal službu Nils.

— Všetko je v poriadku, Erik, — hovoril, — netráp sa. Veď vieš, ak Dimov povedal…

Sandra spala. Dýchala už pravidelnejšie. Tvár jej sčervenela, na sluchách sa ligotali kvapky potu.

– Čo sa jej stalo? — spýtal sa Pavlyš.

— Zapojil sa ochranný systém. Keď organizmus pracuje s najvyšším vypätím a život je vážne ohrozený, človek sa očitá v stave pripomínajúcom letargický spánok. Zatiaľ môžeme len predpokladať, že potápačov zastihlo zemetrasenie v hĺbke. Sandra sa z toho dostala, hoci bola zranená. Má zlomené tri rebrá a rozsiahle vnútorné krvácanie. Plávala k základni, ale celkom sa vyčerpala, takže jej neostávalo nič iné len vyplávať na hladinu.

Utopiť sa nemohla; keď dýcha žiabrami, pľúca slúžia ako vzdušná bublina. Metabolizmus sa viacnásobne spomalil. Len čo stratila vedomie, vynieslo ju na hladinu oceánu.

Sandra precitla naraz. Bolesť necítila.

— Dimov, — prehovorila s námahou, — chlapcov zasypalo…

— Len pokojne, dievčatko, nevzrušuj sa, — chlácholil ju Dimov.

— Boli sme v Belasej jaskyni… vypuklo zemetrasenie… Bola som naboku… Stas povedal, že je zranený… Prepáč, Dimov. Erik už o tom vie?

Pavlyš podal Dimovovi guľatú ampulku. Dimov ju priložil Sandre k ruke a tekutina sa jej vliala do tela.

— Vieš uviesť koordináty?

– Áno, lenže som sa ponáhľala… iste ma zanieslo bokom… Je to asi dvadsať míľ juhozápadne od ostrova, skupina útesov, dva z nich vyčnievajú nad hladinou…

— Poznám, — povedal Pflug, — pred mesiacom sme tam boli s Vanom.

Sandra zaspala.

— Nils, zavolaj Vana. Musí sa na tie skaly pamätať.

Najprv sa však v reproduktore ozval Jerichovského hlas:

– Čo je so Sandrou?

— Spí, — odpovedal Nils. — Prečo sa znepokojuješ? Dimov predsa povedal, že je všetko v poriadku, a ty sa trápiš…

Kupola sa zatriasla, na chvíľu im zem ušla spod nôh. Diagnostický prístroj sa odsunul od stola, drôty a sondy sa napli. Sandra zastenala. Dimov priskočil k stolu, rýchlo potisol prístroj na miesto a telom chránil Sandru, akoby čakal, že zhora začnú padať kamene.

– Čo je to? Čo sa tam u vás robí? — piskľavým hlasom zavolal Jerichovský.

— Nič zvláštne, zemetrasenie trvá, — povedal Nils. — Kde je Van?

Jerichovský, odovzdávajúc mikrofón Vanovi, sa ponosoval:

— Nevedia si predstaviť, ako mi je, keď nemôžem nič podniknúť!

A jeho hlas sa stratil, rozplynul v tichu kupoly…

— Van, — povedal Nils, — poznáš dve skaly dvadsať míľ juhozápadne od útulne?

— Neviem sa na ne rozpamätať. Sme približne v tom kvadráte. Ale nespomínam si. Na mape nie sú?

— Veď sme ta pred mesiacom spoločne leteli, — pripomenul Pflug.

— Prepáč, Hans, — pokojne povedal Van. — Pred mesiacom sme spoločne leteli na sever od stanice. Zbieral si tie svoje mušličky.

— Nevieš si aspoň približne predstaviť to miesto? — spýtal sa Nils.

— Dvadsať míľ…? To je v rozmedzí desiatich míľ od nás. Pôjdem s člnom trochu vyššie, tie skaly musia byť na lokátore… A možno to pozná niektorý vták?

— Zavolaj vtáky, — povedal Dimov a zároveň odopínal Sandre prístroje.

— Načo by sme ich volali, — povedal Nils, — sú tu.

— Naozaj, — potvrdil Pavlyš. — Jeden bioform priletel so mnou, ten, čo našiel Sandru. Ale vysielačku odhodil.

— Pavlyš, ste volný? Choďte von a spýtajte sa ich na tie skaly.

Pavlyš si natiahol masku.

Všetky tri vtáky sedeli na veľkej plochej skale neďaleko kupoly a ticho sa zhovárali, pohybujúc pôvabnými hlavami. Nad nimi sa vypínal čierny nachýlený vrch zahalený dymom a lemovaný oranžovou žiarou. Pavlyšovi sa dávno nenaskytol taký fantastický výjav. Pripomínalo to škandinávsku ságu: velikánske biele vtáky, sopka a holý studený breh.

Keď vtáky zbadali Pavlyša, ponáhľali sa mu v ústrety.

– Čo je so Sandrou? — spýtal sa jeden z nich.

— Už sa prebrala z bezvedomia a povedala Dimovovi, že potápačov zavalilo v akejsi jaskyni dvadsať míľ juhozápadne odtiaľto. Majú tam byť skaly. Dve z nich sa týčia nad vodou. Ale Van tie skaly nepozná.

— Tam nie sú skaly, — povedal ďalší vták. — Celú tú oblasť sme prelietali. Videl si tam skaly, Saint Venan?

— Nie, Alan, — odpovedal druhý vták. — Nikdy som tam nevidel nijaké skaly.