Demokrati

Petrovič prešiel poza Záčinov chrbát k Mikeskovi, chytil ho cez plece, pritisol priateľsky k sebe, odišiel s ním na niekoľko krokov a spýtal sa ho:

— Ľutujete toho človeka?

— Ľutujem, pán poslanec, nezasluhuje taký krutý osud, — odpovedal prekvapený sekretár.

— Viete čo? Prehovoríme o tom s pánom predsedom.

— Tomu som už písal, — zavzdychol sekretár.

— A?

— Je tej istej mienky ako pán senátor Záčin. Nepokladá Rozvalida za nášho straníka. Len je ešte krutejší. Odkázal mi, že je Rozvalid zradca, ktorého treba zničiť. Náš pán predseda je presvedčený, že to direktor urobil za honorár. Neviem, kto mu to nahovoril.

— A revolver? Veď by sa nebol strieľal.

— Že sú vraj ľudia, ktorí si dajú za sto korún i ucho odrezať. Celá streľba bola vraj komédia. Ale keby ste boli videli, pán poslanec, čo sa tam robilo! Ja viem, že to nebola zrada.

— To by ste boli i vy zradca, i ja, i všetci, koľko nás je tu, keby nás okradol zlodej, organizovaný povedzme v socialistickej strane. Hlúposť, i keď to aj predseda povedal. Okrádajú nás naši vlastní. Veď ste počuli… Ja už s pánom predsedom prehovorím…

Neskončil. Pocítil za sebou kohosi. Obrátil sa. Bol to Radlák.

— O pánu predsedovi by si nemusel tak hovoriť, — vyčítal mu.

— A čože som povedal? — začudoval sa Petrovič.

— Že je hlupák.

— Odpusť. Tak som to nepovedal. Tu je pán sekretár, nech povie… čo sa ty dnes do každého zadrapuješ? Čo sa pajedíš?… Ani predseda nie je neomylný, — začal Petrovič vzbĺkať, že ho Radlák potvára z nelojálnosti k vodcovi. — Aj ty si hlupák, ak tvrdíš, že sa inteligentný človek strieľa za honorár.

Mikeska nestačil dosvedčiť, ako to Petrovič myslel, a ani Radlák nepovedal viac, len: „Tak, tak. Krásne!“ Dvere na bočnej izbe sa prudko otvorili dokorán, až udrelo krídlo o stenu. Sedliacki jazdci, zosadení z koni, sa vypäli. Nastalo tiché vlnenie. Bolo počuť hlas:

— Pán predseda ide.

To hlásil Gábriš, ktorý vyskočil z izby, kde sa radil s hlavou strany. Hádžuc rukami, ako vojak pri parádnom pochode, s mladou, veselou tvárou, s trasúcim sa chlpom čiernej štice nad čiernymi obrvami, prešiel k dlhému zelenému stolu.

— Miesta zaujať, — ohlásil sa Radlák, keď opustil Petroviča a Mikesku.

— Puľ, puľ, puľ, — posmieval sa mu advokát. — Aký moriak!

10. Kandidátky

Stoličky zahrmotili. Väčšina prítomných prisadla k dlhému zelenému stolu. Poniektorí zostali vo foteloch, len čo sa narovnali a oprášili. Gábriš zaujal miesto blízko kresla s malou vyšívanou poduškou, prichystanou pre predsedu. Petrovič, Rubár, Radlák, Záčin a Semeňánsky si sadli k nemu a oproti nemu. Mikeska sa odlúčil a šiel k ostatným sekretárom na koniec stola. Žaluď dlhými, tichými krokmi odbočil k dverám, odkiaľ mal vyjsť predseda. Radlák už zabudol na nepríjemný dialóg s Petrovičom a štuchol ho:

— Pozri, už ide obžierať hlavy.

— Ale daj pokoj, — odtiahol plece Petrovič, ktorý si neprestal ťažkať na Radláka, že mu chcel nahovoriť, akoby bol predsedovi nadal do hlupákov. „Pozri na záludníka. Všetko prekrúti.“

Záčin sa zle cítil na jednej stoličke, hľadal ešte jednu, aby si mohol sadnúť medzi dve. To robieval často, keď ho trápili hemoroidy. Petrovič sa dostal do Gábrišovho susedstva. Bol to jeho najsympatickejší kolega-advokát, i keď mu zavše závidel. Ako pred chvíľkou Mikesku, tak jeho objal cez plecia a chcelo sa mu zalichotiť, aby si získal jeho všímavosť a náklonnosť.

— A tie halušky boli naozaj teplé? — začal so smiechom.

— Aké halušky? — nerozumel Gábriš.

— Čo si niesol milosťpanej lietadlom z Bratislavy na Sicíliu?

— Aáách, tie! To boli trhance, — zasmial sa aj Gábriš a dotkol sa jemne jeho kolena, — a aké teplé! Parilo sa z nich.

— Dobrý vtip.

— Vtip? Číra pravda.

— Len drahá.

— Prečo? V povetrí ešte nie sú potravné čiary a financi nelietajú za potravnou daňou.

— Nič nie je drahé, — zamiešal trhance Záčin, uvelebený už na dvoch stoličkách, — čo môže potešiť dobrú ženu.

— Odkedy si taký dobrý manžel? — smial sa s ostatnými prítomnými Rubár.

— Vždy som bol. Žena je mužovým srdcom, — zafilozofoval Záčin, — a často i hlavou — zatriasli sa mu v smiechu plecia.

— A čo pán predseda? Čo chystá? — opovážil sa dať otázku Semeňánsky, pozerajúc si na nechty.

— Veľké prekvapenie, — šuškal významne Gábriš, aby ho počuli len najbližší.

Na otázky, čo to má byť, nestihol odpovedať. Vstúpil predseda strany v dlhom, čiernom kabáte, šedivej veste a v pruhovaných, tmavých nohaviciach. Hlavu mal sotenú naspäť a vypäté prsia. Panskosť, sebavedomie a energia bola v jeho držaní. Vážna sviatočnosť v chôdzi. Mocné sánky a dopredu vytrčená brada šli pred jeho nosom a šikmým, nazad soteným čelom. Pod tenkými obrvami pevne sedel blyštiaci sa cviker. Sprevádzal ho generálny sekretár Slamka s plavými vlasmi a fúzmi, ktorý pri vyššom a širšom predsedovi zdal sa šťúply a nízky, a popri jeho vznešenosti skromný a plachý. Vo veľkých belasých očiach zračila sa usmievavá láskavosť.