Demokrati

Všetci povstali z miest na znak pozdravu a úcty k svojmu populárnemu predsedovi, ktorý v rachotení stoličiek s úradným, blahosklonným úsmevom postál chvíľu za stolom, opierajúc sa oň dvoma prstami a poďakoval sa strmým a krátkym trhnutím hlavy.

— Dobrý večer, páni!

Sadajúc si do kresla s vankúšikom, vyzval ostatných:

— Sadnime si, priatelia.

Chytro si sadli ako na povel. Keď všetko zatíchlo v očakávaní, začal hovoriť jasne a pomaly, s pauzami, pritláčajúc a dvojac spoluhlásky a koncovky slovies, o programe strany v súvise s nastávajúcimi voľbami:

— … Trebba naše rady zomknúťťť v mohhutné kolónny, — zaokrúhlil stisnuté ruky lakťami, zdvihnutými od seba, aby napäl svaly a vyjadril silu, — zosskupiťťť všetky našše ennergie, rozzosiate po našich deddinách, messtečkách a messtách, polliach, lessoch, dielňach a banniach v jednu vehhementnú, kollosálnu silu, povedal by som, v obbrovský, massívny pohhybujúci sa tankk, ktorý premmáha, lámme a drvví všetky prekkážky, stavajúce sa do cesty proti našim zámmerom, ktoré sa dajú vyjjadriťťť v dvoch slovvách: „Blahhobyt seddliaka.“

— Výborne! — zakričal senátor Záčin, vytiahol z vesty noteštek a poznačil si: „Blahobyt sedliaka.“

Radlák otváral oči od začudovania.

To nebol ten človek, ktorého videl a počúval pri poslednom ich rozhovore v Prahe, keď išlo o skrotenie malého, ale divého mačaťa, to jest strany vlasteneckých radikálov. Vtedy sa mu zdalo, že je to ustatý, perfídny, cynický, ale obratný politický nemravník, bez úsmevu, len so satirickým úškľabkom, skoro bez pohybov, najviac ak s bagatelizujúcim, i to boľavým, opatrným gestom s tvrdou, chorobnou, bezfarebnou tvárou. Dnes ten istý človek mal tvár jasnú, plnšiu, dobromyseľne sa usmievajúcu, keď bolo treba, vážnu a prísnu, s nádychom červene. Rukami neprestával čiarať v povetrí akési moderné, kubistické, hranaté, končité vežičky, kolmé, tenké stĺpiky, vodorovné, základné línie, len kedy-tedy sa mu zvlnila dlaň vo vyvrátený a prekrútený polokruh. Reč zvučná, hlboká, z pŕs, bez oddŕhania, s vyrátanými pauzami, v ktorých sa mohol vybúriť dojem.

— Tendenciu pauperizácie musíme eliminovať z našej politiky vnútornej, hospodárskej i obchodnej, — zvonil hlas, — dnes bieda, pravda, len v neúprimnej teórii, stáva sa akousi novou, modernou, každý jej lichotí a chce si získať jej sympatie a lásku. My naopakt. My nechceme biedu, lebo v biede sa rodia choroby, čo rozvracajú ináč zdravý organizmus tak jednotlivca, ako i celej rodiny, spoločnosti, štátu.

— To isté vraví, čo ja, — šuškal Petrovič Záčinovi.

— Tak je, — zakričal Záčin.

— Už som hovoril o spovedníkovi Henricha IV., francúzskeho kráľa. Nepáčilo sa mu, keď mu stále dávali pečené kuroptvy. „Toujours perdrix!“ zavolal rozhorčene, — pokračoval predseda, vyťahujúc hodinky a kladúc ich pred seba, ako človek, ktorý musí počítať s každou minútou a nechce ani poslucháčov unudiť, — ja, naopak, volám, aby náš sedliak mal každý deň mäso na stole. Nemôžeme stavať svoj program na hladných tôňach. Naša stavba musí byť solídna, a tak predovšetkým musí byť jej fundament pevný. Náš základ je sedliak, a jemu sa nesmú triasť nohy od nedokrmovania. Náš sedliak je naše vojsko.

Ak chceme vydobývať, naše vojsko musí byť sýte. To je prvá podmienka.

— Znamenite! — oduševňoval sa Záčin.

— Tak je, — prikývol Petrovič.

— Svätá vec, — odobril Gábriš.

— Celá naša vnútorná politika, — hovoril ďalej predseda, — je strašne prostá, príšerne prostá, možno povedať, že je to nie ani politika, ale aprovizácia, zásobovanie.

— Správne, — zakričal ktosi od obloka.

— Nám treba, ako vravím, ľudí sýtiť. Preto nemôžeme predbežne myslieť na farby. Nemôžeme byť ani romantickí vlastenci, ani záduševni klerikáli, ani socialisti, ktorí vytrhávajú pôdu spod nás, čo živí. My sa musíme držať hrudy, svojej dojky v jej pôvodnom zafarbení, odhalenej, čiernej, a nie hrudy, zakutanej do nacionálnych, pápežských alebo červených šiat.

Postál v reči, mysliac si, že bude efekt, ale efekt vystal. „Neporozumeli mi,“ usúdil predseda, „treba zreteľnejšie.“

— Žalúdky máme jednaké, či sme Česi či Slováci, Nemci alebo Maďari. Kúsok bravčoviny je rovnako vítaný pre hladného katolíka, luterána, robotníka alebo roľníka. Nám všetkým sa chce jesť…

— Čo nejde na jeden perkelt, — šepkal Rubár Záčinovi. Záčinovi poskočilo brucho od smiechu, ale si položil ruku naň. Nepatrilo sa predsa smiať, keď predseda hovorí vážne.

— A preto v tomto ohľade je náš program spoločný bez ohľadu na jazyk, na vieru, na pole pôsobnosti, ktoré môžu byť rozlične. Naši voliči sú nielen Slováci, nielen Česi, ale musia sa stať nimi i Maďari i Nemci, katolíci i luteráni, ba čo viac, i Židia.

— Nech žijú! — zatľapkal Záčin.

— Trošku anacionálne, — nahol sa Semeňánsky k Radlákovi.

— Agrárny internacionalizmus, čuš! — drgol ho nohou Radlák.

„Praktická politika,“ definoval v myšlienkach Petrovič, „ale Židov mohol vynechať.“