Demokrati

— Veľmi dobre! — pripojil sa Semeňánsky.

— Výborne! — schválil Radlák.

— Musíme konečne pochopiť, — dôvodil predseda, prejdúc na iné pole porovnávania, — že ako obchodník predá každému, kto príde do jeho obchodu a zaplatí, tak i štát musí poslúžiť svojím právnym tovarom, keď ho občan potrebuje a zaplatil ho už i tak konaním svojich tisícnásobných povinností.

— Bez úveru? — skrivil nos Rubár.

— A bez splátok, — prilepil Petrovič.

— Nemôžeme žiadať, — vyvracal ruky dlaňami hore presviedčajúci predseda, — aby čiastka našich občanov len postávala pred kupcovým výkladom a dívala sa na tovar za sklom so závisťou, ako druhá čiastka občanov vychádza z obchodu s balíkmi pod pazuchami. Alebo, ešte lepšie povedané, keď sme všetkých do toho obchodu pustili a vzali od nich peniaze, dajme im i tovar, aký potrebujú, a nevyhadzujme ich bez neho policajtmi.

— Dobre povedané! — zatlieskal zasa Záčin.

— Ešte raz opakujem: Jeden národ, jedno občianstvo, jedna vlasť, jedno vlastenectvo, rovnaké práva a povinnosti. Nik nie je štvrť alebo poloobčanom. Tu nemôže byť zlomok…

— Iba ak kalika, — vpadol posmievačný Rubár.

— I kalika, — začal predseda a reagoval, — i kalika je celý spoluobčan. Fyzických otrokov niet. Nesmie byť ani právne ani mravné otrocvo. Ak je, na to sme tu, aby sme ho vypleli. Či nie je tak?

— Tak je, tak je! — kričali.

— Ak je teda tak, — odhodlal sa predseda k záveru, ktorému dosiaľ pripravoval pôdu, a jeho hlas sa stal prísny, netrpiaci protirečenie, — predsedníctvo po dokonalom a podrobnom uvážení kandiduje v mene našej strany, ctení páni, drahí občania a priatelia, v tomto volebnom kraji na prvom mieste spoluobčana Ökrösa, najlepšieho nášho Maďara, aby sme ukázali, že u nás národnostného rozdielu niet, že nám ide o rovnoprávnosť všetkých našich sedliakov, aby medzi nami neboli víťaziaci a premožení, aby steny nášho parlamentu neboli veľkou klietkou, ale voľným priestorom, kde by voľne lietalo aj ich slovo a povedalo, čo ich trápi a čo by ich tešilo… Na druhé miesto naznačujeme dr. Petroviča, na tretie Radláka… Ukázal na dvoch posledných.

— Nech žijú! — tlieskal Záčin.

Nasledoval ho Gábriš a Semeňánsky. Radlák a Petrovič sa zdržali, aby sa ľudia nenazdali, že sebe tlieskajú. Tlieskali aj ostatní okolo predsedu a ďalej od neho, najmä tajomníci z maďarských dedín. Rubár, tľapkajúc nahrubo s vypučenými dlaňami, obrátil sa k Petrovičovi:

— Tu máš ten prístav.

— Doveslovali sme, — odpovedal Petrovič. Pozrel na Radláka. Radlák sedel zamračený so sklonenou hlavou. Ale len nakrátko. Pery sa mu začali hýbať, tvár dostala výraz výsmešnej škodoradosti, akoby chcel povedať: „Nič nemôžeme sami, vždy nám musí niekto pomáhať. Maďari! Tí nám pomôžu!“ Ale poznamenal nahlas len toľko:

— A div sa neprekotili.

„To sa preto hnevá, že sa dostal za mňa,“ radoval sa Petrovič.

Tlieskanie sa nemohlo rozšíriť a strhnúť všetkých, ako sa hovorí, zaburácať. Klopkalo ako riedky dážď na obloky, i to len za chvíľu, a prestalo.

— Meno mu neviem vysloviť, — bolo počuť po utíšení nespokojný hlas.

— Nevie po slovensky, — ozval sa mu druhý.

— Ako nás bude zastupovať?

— Maďari by nekandidovali Slováka!

— Nech sa uspokoja s desiatym miestom!

— Ba s koncom!

— Petroviča na prvé miesto!

— Radláka!

Sypali sa poznámky ako zemiaky z rozviazaného vreca. Najprv dve-tri, potom celá hŕba, akoby to vrece niekto dvíhal. Nastala a silnela vrava, vzájomné presviedčanie, vykrikovanie, ktoré ešte držala uzda predsedovej autority v rámci slušnosti, hoci v jeho očiach už čin, že sa mu opovážili protirečiť, bola veľká trúfalosť. Nenavyknutý na to, aby pri jeho mienke vytrčila rožky aj iná, bol spočiatku prekvapený, potom začal v ňom vrieť hnev a obrvy sa mu spojili s kolmým zárezom čela v mračnom kríži. Pohľad mu šľahol po zástupe a stačil zachytiť, že najmä tajomníci zo slovenských dedín a mestečiek neboli spokojní, tajomníci z väčších miest a z Bratislavy, ako i páni okolo neho, súhlasili s ním a podporovali ho. Kričali nespokojencom:

— Nebudete hlasovať na osobu, ale na stranu!

— Nechceme Maďara!

— To je nie Maďar, ale sedliak, náš človek!

— Získame desaťtisíc hlasov!

— A dvadsať stratíme.

— Na Maďarov som nehlasoval ani za panovania Maďarov!

— Teraz budeš!

— Úzkoprsý nacionalizmus!

— Ešte ti nadajú do Slovákov!

Záčin zdvihol ruku. Chcel hovoriť. Predseda ledva badateľne zamihal očami, že vidí. Pokrútil hlavou. To označovalo: Netreba hovoriť, sám si spraví poriadok. Nechával svoj prísny, dlhý a ťažký pohľad na ľuďoch pri konci stola, pri oblokoch a kachliach, odkiaľ sa ozývali protestné hlasy. Myslel si, že ich pohľadom pritlačí k zemi, zastraší, umlčí a poplazia sa tak, ako to vyžaduje politická múdrosť. To by bolo krásne, aby každý mal svojho osobitného kandidáta. Ale keď i boli poddajní a ctili si svojho predsedu, posmelení vzájomne, nedbali na vodcovu zachmúrenú tvár a vrava sa premieňala na krik.

— Ticho! — reval Radlák, červený v tvári.

— Nebudeme čušať! Chceme slovenského kandidáta!

— Sme na Slovensku.

— Nech žije Petrovič!

— Nech žije Radlák!