Demokrati

Bolo niečo v predsedovej reči, čo sa mnohým prítomným nepáčilo. Videlo sa im, že i pluh, i pole, i kôň, i kočiš by boli krajší, keby ich ozdobili národnými stužkami, lebo ak nie, potom je tomu hladnému sedliakovi jedno, kde orie, seje a žne, či na Slovensku či na Kamčatke. Balenie čiernej hrudy do našej zástavy by sa predsa len malo vykonávať, keď i nie doslovne, ale v prenesenom zmysle slova.

Rečník počul šuškanie a pudové cítil, že nehovoril dosť vlastenecky. Ľudia, stojaci kdesi v kúte, sú s ním nie celkom spokojní. Chcel zlý dojem zahladiť.

— I národná, i pápežská, i červená zástava veje nad našimi hlavami. Lenže, drahí bratia, my sme teraz zohnutí k zemi, pracujeme dolu tvárou a vejúce zástavy nevidíme. Pravda, my sme nielen roľníci, my sme aj bojovníci. Ako teraz pracujeme, aby tie naše polia rodili, a krčíme sa láskou k nim, tak keď bude treba a vlasť zavolá, vystrieme sa, zdvihneme oči a pôjdeme voslep za zástavou vlasti, i keď pošliapeme nohami svoju terajšiu robotu, svoju úrodu…

Sieňou zaburácal potlesk. Tlieskal i Rubár, i Radlák, i Semeňánsky. Gábriš vstal a za ním všetci ostatní. Záčin si stojačky poznačil predsedovu krásnu výpoveď do notešteka. Mnohí kričali:

— Sláva nášmu predsedovi! Sláva!

Petrovič vytrhol šatôčku z vrecka a kýval ňou.

„Je v ľuďoch ešte národný cit,“ myslel si prekvapený a zadupkal nohou, aby bol hrmot väčší. Zamrazilo ho nadšenie, keď si predstavil, ako kráča pod zástavou do boja. „Škoda tento cit nepestovať a nevyužiť,“ mihlo mu hlavou.

Predseda trhol niekoľko ráz hlavou, ako čo by mu niečo zavadzalo v hrdle. Sám sa oduševnil. Dotkla sa ho ovácia. Chvíľku čakal, kým sa obecenstvo utíši. Potom zasa spravil vežičku z dvoch dlaní pod svojou bradou, zakašlal drobno a chytro a doložil:

— Národná zástava je ďalšia etapa. Teraz je reč o čiernom rukáve sedliackej košele, ktorým si utiera pot. Ten rukáv nám je v tomto momente bližší…

Hovoril ešte asi pol hodiny.

Pristúpil ku kandidátkam. Najhlavnejší, najzaujímavejší, ale i najťažší bod dneskajšej schôdzky. Išlo o taký volebný kraj, kde bolo mnoho Maďarov, ktorých chcel predseda získať pre svoju stranu. Až teraz vysvitlo, prečo hovoril o rovnakých žalúdkoch. Pri národnom výbuchu, ktorý nasledoval po jeho patetických slovách o národnej zástave, potreboval veľmi vážne dôvody, aby mohol prebiť kandidátku Maďara Ökrösa na prvom mieste. Bola to veľmi chúlostivá vec. Ale starý, skúsený a obľúbený politik nezakolísal. Bol si vedomý svojej presvedčujúcej sily a autority. Začal vysvetľovať:

— Národná rovnoprávnosť udržuje republiku, a preto republika musí udržovať národnú rovnoprávnosť. Čo je národná rovnoprávnosť? Spravodlivosť pri delení práv a chleba, povinností a práce. Sme štát s rozličnými národnosťami, ale jedna rodina so spoločným bytom, kuchyňou a stolom. Porcie, ktoré rozdáva naša vlasť — naša spoločná mať, musia byť rovnaké, lebo je hneď urážka, závisť, nenávisť, a nakoniec bitka. Privilégiá sme zrušili. Nesmú ich mať jednotlivci a nesmú ich mať ani jednotlivé nácie. Nácie sú naše deti. Tvoria jednu rodinu a láska matere musí byť ku každému decku rovnaká. Ako rodiny majú svoje mená, tak i naša spoločná rodina má svoje, v zákone zamatrikulované meno: Československá republika. To je naše jednotné priezvisko. Nácie — naše deti, to jest Čech, Slovák, Maďar, Nemec, Poliak, Rusín sú len, povedal by som, krstné mená, ako Ďuro, Jano, Mišo, Pavol. Môžeme sa líšiť, a sa aj líšime týmito menami, zovňajškom, rečou, halenami, širákmi, krpcami, čižmami, obyčajmi, zvykmi, ale to neznamená, aby ten, kto nosí veľký širák, len preto, že ho nosí, vylučoval sa z našej spoločnej rodiny a nazýval sa inak ako československý občan, československý Václav, Jano, Arpád, to jest československý Čech, Slovák, Maďar, Nemec. Čechoslováci sú teda nielen Česi, ktorí nevedia po slovensky, nielen Slováci, ktorí nevedia po česky, ale i Maďari, i Nemci atď., ktorí nevedia ani po česky, ani po slovensky…

— Hm! — zaznelo hlasne od konca stola.

— Maďari-Čechoslováci! — nevidelo sa komusi, stojacemu pri kachliach.

— Nemci-Čechoslováci! — ozval sa ešte ktosi od obloka.

— Psst! — tíšil Radlák. — Čujme.

— Tak ako nábožensky spája jedna viera Maďara a Slováka, Čecha a Nemca a všetkých spolu v jednu katolícku alebo luteránsku cirkev, — prízvukoval slová predseda, zvyšujúc hlas, — tak štát spája rozličné nacionality v jeden štátny národ, v jednej vlasti a v jednom vlastenectve…

— Kam to vesluje? — opýtal sa potichu Petrovič.

— Do spoločného prístavu, — odpovedal mu tiež potichu Radlák.

— Áno, — predlžoval rečník, — je jeden štátny národ, jedna štátna vlasť a jedno štátne vlastenectvo. Ale tento štátny národ, vlasť a vlastenectvo nechce pohltiť svoje separátne národíky, takzvané užšie vlasti a užšie vlastenectvá, tak ako nežerie, aby som sa poeticky vyslovil, jedna ruža druhú na jednom kre. Kvitnú spoločne i osobitne, ale jeden koreň ich živí, a ten koreň a ten ker, z ktorého ide život a na ktorom kvitnú, je práve naša republika.

— Nech žije! — nezdržal sa vybuchujúci Záčin.