Demokrati

— A ty?

— Ja tadiaľto.

Ukázal na opačný smer.

Nikto nebýval na Dunajskom nábreží, len Petrovič.

Bolo sucho a chladno. Dul ostrý, studený vietor. V povetrí poletúvalo opŕchnuté lístie z neďalekého parčeka. Pred horiacimi lampami trepotalo sa ako veľké, žlté motýle, ktoré akoby popálené tratili sa v tme nad Dunajom, padali na chodník, šuchotali a zas sa dvíhali, utekali a zastavovali. Asfalt od nich opehavel. Človiečika nebolo vidieť. Pravý breh rieky sa zlial s čiernou vodou a voda s nocou. Na ľavom brehu svietili lampy plným svetlom, len v zimnom prístave a na propelerovej staničke blinkali už len dva-tri slabé, kolísajúce sa jasné body a ďalej od brehu kde-tu oblôčik lode.

Držiac si paličkou klobúk, prešiel bystrým krokom k múrikom nábrežia. „Pán poslanec!“ ubezpečil ho predseda. „To je viac ako stotisíc hlasov. Poslanectvo je teda isté.“

Veselý ponáhľal sa domov. Veľmi sa mu žiadalo oznámiť túto udalosť tým, ktorí o nej nevedeli. Ľudia, ktorí sa tešia, sú takí milí ako malé deti, ku každému vystierajú rúčky, bľabocú s vysmiatymi očkami, ich srdiečka sú ako mäkké koláčiky, každému ich núkajú: „Na, odhryzni si. I tebe kúštik, i tebe. Koláčik je plnený sladkým lekvárom — radosťou.“ Tak bolo i s advokátom Petrovičom, hoci mal už štyridsaťpäť rokov. Chcel dožičiť zo svojho koláčika.

Ženu, ktorá už spala, schválne zobudil, aby sa jej mohol pochváliť:

— Budem poslancom.

— Boli už voľby? — čudovala sa manželka, žmurkajúc od svetla.

— Predseda ma ubezpečil.

— Berieš veľa na rohy.

Zažívala a objala hlavnicu, ukladajúc sa znova na spánok.

Prešiel k dcére:

— Dievča! Budem poslancom.

— Koľko je hodín? — Natiahla sa nad nočný stolík, kde boli jej hodinky.

— Pol jednej… Budem poslancom.

— Preto som taká nevyspatá.

— Budem poslancom.

Sadla si na posteli:

— Blahoželám ti. Vezmeš ma niekedy do Prahy?

— Vezmem.

Bozkal ju na čelo a vracal sa do svojej spálne. V pitvore postál. „Komu by som to ešte povedal?“ Zamyslel sa. „Iba ak kuchárke? Chyžnej Mariške… Pánbohchráň! Teraz v noci!“ Spamätal sa. „Kvôli tomu ich nebudem budiť. Nebolo by to ani dôstojné.“ Ale predsa ho vábilo. Len aby si rozkázal šálku čaju a popri tom by ledabolo spomenul… Teraz bude treba byť ku každému milý, príjemný, pozorný, i k žobrákom. Nesmiem nikoho odmietnuť. Každý má volebný hlas. Budem musieť mať tiež pre každého, keď nie iné, aspoň lahodný hlas a očarujúci poslanecký úsmev.

Uvážil, či má ísť do kuchyne kvôli čaju a či hlasu. Zvíťazila dôstojnosť — išiel spať.

Bol rozihraný. Radostná myšlienka mu dlho nedala zaspať a zavčasu ho zobudila.

Pri raňajkách sa zasa chcel pred svojou ženou pochvastať, že bude poslancom, predseda mu to povedal, aj ho kandidovali, ale mu kmitlo, že sa chválil už včera v noci. Čakal, že žena spomenie jeho nové poslanie. Hnevalo ho, že ani slovíčkom nezavadila o túto významnú udalosť. Stále hovorila o tom, že ju pani Rubárová bola osobne pozvať k sebe na šálku čokolády.

— Len ma potom propaguj medzi dámami, — nevydržal, aby sa nevrátil k tešiacej ho myšlienke. — Ty si síce radikálka, — usmial sa pod fúz, — ale opätujem, že radikálna strana sa alebo spojí s nami, alebo ju rozcapartíme. Včera nás predseda všetkých osvietil.

Rozpovedal, čo sa stalo.

— Maďara kandidujete na prvom mieste? — skríkla. — Nehanbíte sa? A ty si to strpel?

— Zdravá, reálna politika to diktuje. Zdravý politický rozum…

— A slovenských vlastencov idete rozcapartiť? To nie je zdravý, ale pomätený mozog.

— Nerozcapartíme ich, ak sa spoja s nami.

— Vlastenci s Maďarmi. Ako keby sa spájal klerikál so Židom.

— Čo si myslíš, že Maďari nemôžu byť dobrými vlastencami?

— U nás? Oheň a voda, — vpadla prudko pani, — had v rukáve.

— Ty si šovinistka. Musíme ich pripútať k sebe, keď ich máme, a nie odstrkovať. Veru, i Židia, hlasujú na klerikálov, i národní socialisti pracujú s Maďarmi, s Nemcami a Židmi.

— Zmätok v programe.

— Čoby! Veď ti vravím, že je to volebná taktika, taktická voľba, taktická politika, politická taktika…

— Ický, tický — klamstvo vždycky, — posmievala sa.

— Predseda vravel, že je to…

— Bezcharakternosť a chaos v politickej línii, — odsekla.

— Sám si ma kedysi poúčal, že sú voľby na to, aby sa národ naučil politicky myslieť, aby prišiel k sebavedomiu a k svojmu najlepšiemu presvedčeniu. A sami učitelia nemajú sebavedomie, hrdosť, vernosť k programu. Mám nejaké presvedčenie, alebo nemám, ak mám, idem za ním nekompromisne, ak nemám, čomu potom učiť, akému zmýšľaniu?

— Ty to berieš ideálne.

— A vy máte ideu, či nie? Ale čo by ste vy mali! Vám ide o hŕbu, čím väčšia hŕba, tým sa ťažšie dá preskočiť. Čím viac tisícok, tým väčšia moc, neobzeráte sa, akými metódami prichádzate k výsledku, práve tak, ako sa zlodej nespytuje: „Takto slobodno?“ Hlavná vec, aby sa krádež podarila.

— V politike je to tak.

— V slovenskej radikálnej politike je to nie tak.