Demokrati

— Ideš drobiť radikálov, a kandiduješ Maďara. Ako sa to zrovnáva s tvojím hromžením. Veď si i ty ako ten kat, o ktorom si vravel: sám sebe odsekávaš hlavu, sám seba ťaháš na šibenicu, sám seba upaľuješ. Máš odseknutú hlavu, trup ti visí v povetrí, si škvarkou, a tvoj charakter je popol a prach!

Ukázala prstami, ako čo by sypala prach a fúkala do neho:

— Fú! A niet ho!

— Len ty nevrav o charaktere. Ty Viedeň! To tvoje vlastenectvo! Fú! A niet ho!

— To je iné. To je obchod. Lacný nákup.

— A toto politika, do ktorej sa ty nerozumieš.

— Politika? To je faloš, faloš, faloš!

Tento ranný rozhovor nebol príjemný. Petroviča rozladil a v duši mu zostal akýsi smutný nepokoj pochybnosti. Mrzel sa sám na seba, na svoju ženu, na Rubárovu, na Paľka a na toho mamľasa profesora, ktorý iba kazí súlad. Z toho ešte spraví otázku! Zakročí na ministerstve školstva, keď bude poslancom. „Budem poslancom!“ rozveselil sa a s mladistvou radosťou objal v kancelárii svojho prvého koncipienta dr. Malého s otázkou, čo bude dnes pri súde. Len tak mimochodom zavzdychol:

— Zasa nové starosti.

— A čo?

— Budem poslancom.

— Počul som už včera. Gratulujem, ale sa obávam o kanceláriu. Málo nás tu ostane.

— Koncipientov ako pliev.

— Pliev veľa. Ani desať dobrých nenahradí jedného šéfa, — zalichotil.

— Čo robiť? Predseda strany si to žiada. Povinnosť.

Cestou do svojho kancelárskeho kabinetu objal cez plece a pritisol k sebe i mladšieho koncipistu dr. Rafaja.

— Zostanete sami.

— Ako to? — naľakal sa Rafaj. Nazdal sa, že sám zostane v celej kancelárii. — Na vedenie takej veľkej kancelárie som ešte nie súci, — upozorňoval skromne.

„Aj z malej by si spravil stajňu,“ mal na jazyku, ale urážať teraz nikoho nebude. I on bude takým novopečeným poslancom, pravda, s veľkou zásobou krajinskej skúsenosti, rozlišoval v duchu. — No, to nie, — ubezpečil ho nahlas, — zostanete sami — bez šéfa. Budem poslancom.

I pred pisárku Emu sa postavil tak, aby jeho tôňa padala na písací stroj. Pozrela na neho úzkymi, čínskymi očami.

— Nič nebadáte na mne?

Dívala sa skúmavo a šelmovsky do jeho tváre, pozrela na šaty, na topánky a potriasla hlavou. Prameň čiernych vlasov jej padol na oko. Hľadela na neho jedným usmiatym očkom.

— Nič, pán šéf, ste taký elegantný ako inokedy.

— Predsa.

— Iba ak…

— No.

— Zasa máte novú kravatu.

— Á, nie to.

— Nové gamaše.

— Ani to.

— Fúzy vám na užšie obstrihali.

— Nek.

— Tak neviem…

— Neviete hádať. Nuž?

— Čo to môže byť?

— Budem poslancom, — zašeptal jej do ucha, nahnúc sa k nej a chytro sa vystrúc, akoby ho to uško bolo popálilo.

— Zasa?

— A veď som ešte nebol… O jedno vás prosím, Ema, — zvážnel. — Žobrákov neodháňajte, neposielajte hore, dajte každému.

„I Ema má hlas… Musím byť radodajný… Ema mi ho iste dá, i dr. Rafaj, i dr. Malý, i kuchárka. Mariška neviem, či je už zapísaná do zoznamu voličov… Želka ešte nemá hlas. Žena bude tiež so mnou, to len tak hovorí, že je radikálka… Budem musieť kadekoho navštíviť…“

Potľapkal Emu ľahučko po líci, poklonil sa jej a odišiel rýchlo, dvíhajúc nohy, ako čo by kráčal po žeravom uhlí. Ema s chuťou zaklepkala.

I pán budúci poslanec sa pustil do roboty. Na nekrvavú politickú porážku, ktorú utrpel v debate so ženou, už nemyslel. „Ale tamtým v kancelárii som ešte nemusel hovoriť, že budem poslancom. Mal som vyčkať. Otázka je, či ním budem? Ešte som nie,“ zmiatlo ho na sekundu. Pomyslel a zahanbil sa, že chodil ako s nasoleným zadkom… Či prv, či neskoršie, čičíkal svoje svedomie, keď to raz predseda povedal, to je ako desiata sviatosť.

Zamyslel sa nad hárkom papiera, ktorý položil pred seba.

Predovšetkým teda má vyjednávať s radikálmi. Taľafatky. Konečne, ružový ker, ako predseda povedal, jedna ruža neprekáža druhej v kvitnutí a voňaní, nech je len koreň zdravý a peň nepoškodený, tak je i s národmi v republike. To predbežne stačí na vyjednávanie. Ľahko bude presvedčiť i „najdivších kocúrov“, že zväzok malej strany s veľkou prospeje len malej a že veľká, vplyvná a bohatá strana môže dať veľkosť, vplyv a bohatosť i strane, ktorá i tak vždy otŕča ruku o podporu, lepšie povedané, „žobre“. V spojitosti s nami sa ich žobranie premení na požadovanie, a to na požadovanie so závažím, a nie s prázdnou miskou vážok, ktorá vyletí do vzduchu proti každému centrálnemu slovíčku… Slovenčina, decentralizácia, autonómia môžu vyrásť na huby, ktoré pomaly nadrobíme do štátnej polievky. Polievka dostane vôňu a chuť… Ach, treba vedieť s nimi hovoriť… Pôjde to!

Nebolo ďaleko ani do zasadnutia krajinského výboru. Nebude rečniť na ňom proti podporám. Teraz pred voľbami vôbec nie. S tým by teda neboli starosti. Hneď po ňom je i krajinské zastupiteľstvo. Má sa rokovať o rozpočte. To potrvá, lebo každý straník bude hovoriť o všetkom možnom, len o rozpočte nie. Bude treba i jemu čosi povedať, ako sa vraví „z okien“ pre noviny a kvôli voličom…