Demokrati

Len na tento rozkaz priložila ústa k otcovmu lícu a on ju bozkal na čelo.

— Veď sa ona udobrí, — potešoval ženu i seba.

— Nezabudni na Janíka, — volala za ním.

— Dobre, dobre.

Vrátil sa domov naplnený novou starosťou. Myšlienka dcéry a manželky, aby Janík chodil do jeho kancelárie a pomáhal mu v popoludňajších hodinách, sa mu nepáčila. Ženin návrh, aby ho vytiahol z úradu, v prvých minútach prudko odmietal, nechcel zásadne pripustiť, aby o ňom vážne rozmýšľal. „Nevie nič, a mám ho platiť,“ dokazoval si polohlasne. „Tých tristo-štyristo korún by som ešte zniesol, ale ak ich budem za bozky dávať? Ja budem chodiť po kortešačkách, a oni sa budú v mojom kabinete milkovať? Čo hneď v telocvičnom zmysle. A to je hlúpe, že by to bolo len cvičenie. Povedal síce, že nechce skvosty kradnúť, sa to mi vytiahne z vrecka štyristo korún a ten „skvost“ nie je v súdnom depozite, v zavretej, železnej schránke. To sa nesmie stať. To musím prekaziť. Pretiahnuť ho celkom do svojej kancelárie? Ab! Veď by sa mi stal spoločníkom, keď nie hneď, nuž časom. Nie, nie, nie!“

V jedálni na stanici pred príchodom pražského nočného rýchlika si dal šáločku čiernej kávy a k nej Národní listy, český vlastenecký denník, aby sa pred vyjednávaním s radikálmi, čiže vlastencami, poučil ešte trošku o požiadavkách národného smeru, programe a stanovisku k všeobecným otázkam, ako je napríklad otázka obilného monopolu, otázka vyživovacia, otázka súkromného podnikania, sústreďovanie sprostredkovania práce v rukách úradov, chystajúceho sa zriaďovania socialistického štátu atď.

Čítal prerývane. Iné otázky sa prevaľovali jeho hlavou, ako vlečúce sa jesenné hmly. Jeho pozornosť rozptyľovali a zároveň sústreďovali v jednom háklivom probléme: ako zabrániť, aby sa ten komisár, jeho milá rodina, protežé manželky a dcérky, nedostal do jeho kancelárie.

Udrel mu do očí článok s hrubým nadpisom: Humbug pri kandidátkach. Písalo sa v ňom, že na kuchynský sporák sa kladú hrnce s dvoma uchami, čo je iste na podobenstvo k človeku, ale z toho nenasleduje, aby sa v kuchyni, kde sa varí politika, kládli na horúcu platňu hrnce, keď aj majú dvoje úch. Kuchynský kuchár kladie na sporák aspoň plné hrnce, kde sa uvarí, čo domáci zjedia. Politickí kuchári rozličných politických strán, „z delikátnosti ich nemenujeme“, kladú na platne celkom obyčajné prázdne hrnce, z ktorých nič nehľadí (nie nekouká), najviac, že im trčia uchá. Kandidátky, „hanba nám hovoriť“, sa zostavujú rodinkársky, kamarátsky, intervenčne, klebetársky, podľa kúpnej sily a podľa toho, ako kto zametá alebo klopká chvostom. Zriedkakedy podľa čistého presvedčenia, rozumu, skúsenosti, zásluhy, vykonanej práce, súcosti a poctivosti…

— Fuj! — odpľul si do šatôčky a o chvíľku sa udrel po čele.

Nová otázka sa vyskytla s novou myšlienkou za čelom poslaneckého kandidáta: „Prečo by tých našich kandidátov nebolo namiesto tridsaťpäť — tridsaťšesť?“ Na tridsiate šieste miesto dáme rodinku Janíka za mládež. Tým zabijeme tri muchy. Jedna: Nebudem ho musieť ťahať do svojej kancelárie a platiť ho dvojako: korunkami a dcérinými bozkami. Druhá: Janík, ako kandidát, mohol by ma nahradiť na politických zhromaždeniach a volebných rečiach v dedinách, ktoré smrdia kňazskou pliesňou a červenejú sa kučerami socialistov a komunistov, kde namiesto osviežujúceho sniežka poletujú v povetrí neosviežujúce zhnité zemiaky, kamenčeky a smradľavé vajíčka. Tretia: Mladí sú nespokojní, že ich bude na kandidátkach málo. Ajhľa, Janík! Má najviac tridsaťdva rokov. Azda nebude ešte starý.

I štvrtá mucha poletovala, ktorú zdrapil do dlane: vyhovie ženinej žiadosti, aby už niečo spravil pre chlapca. Chlapec pôjde na kortešačky, nebude doma — piata mucha… Koľko múch!…

Takto dávajú niekedy i najhoršie novinárske články najlepšie myšlienky.

Petrovič sa zas rozveselil. Šúchal si ruky od radosti nad dobrou ideou. Bol by hneď cestoval do Prahy k predsedovi strany, aby ho požiadal zvýšiť počet kandidátov o jedného, lenže rýchlik práve prišiel z Prahy a on sa ponáhľal k vozňu.

Prešiel po chodbe so svojím malým kufríčkom. Pozeral, kde by našiel osobitné oddelenie. Nenašiel. Všetky boli zatiahnuté záclonkami a dvierka pozatvárané. Len vo dvoch sa svietilo. Videl, že sú v ňom všetky miesta obsadené. Ani sa mu nechcelo sedieť medzi inými a ani sa mu, ako budúcemu poslancovi, nepatrilo loponiť medzi prostým národom.

Keď sa sprievodca ukázal s klieštikmi, predstavil sa dôstojne:

— Pán môj, nemáte tu nikde miesta. Som poslancom.

Nepovedal „budem“, ale „som“.

— Prosím, pán poslanec, — bol ochotný sprievodca.

Otvoril dvere a vpustil pána poslanca vopred do kupé pre tri osoby, zapálil lampu, vzal mu kufríček z ruky, vyložil na poličku, a ticho zatvárajúc dvere, zaželal:

— Dobrú noc, pán poslanec.

Pána poslanca trošičku zamrzelo, že mu nepomohol zimník sňať, zavesiť ho a rozšnurovať aspoň topánky. Urobil to sám, položil si nohy na Roľnícky vonkov a rozvalil sa na pohovke.

Jeho myšlienky uháňali s rozbehnutým vlakom.

12. Pozdrav