Demokrati

Na krajinskom úrade bol v tieto časy veľmi obľúbený nový „šláger“ na staré, každému dieťaťu známe slová:

Starý Dunčo na reťazi,

akonáhle koho čuje,

že sa k nemu približuje,

veliký jazyk vyplazí,

okáľami iskry kreše

a hrozným hlasom zabreše:

Hav, hav!

Poznali ho všetci, lebo každý druhý deň spieval Hoza v rádiu, a pred spevom sa vždy oznamovalo, že je to „perlav“ mladého kompozítora Pálku.

Landík si ho húdol pod nos a len ku koncu vykrikoval nahlas:

„Hav, hav!“

Na tento refrén sa ozývali i jeho kolegovia z dvoch susedných izieb. Cudzí človek sa mohol nazdať, že prišiel do psinca. Nie tak starý sluha Hľačko, ktorý práve priniesol denné noviny a po zdvorilom pozdrave: „Moja úcta, pán komisár!“ sa hneď pripojil k psiemu koncertu. Zavrčal a zúrivo sa rozštekal tenkým, prirodzeným psím hlasom.

— Dobre, starý, — potľapkal ho Landík, ako nejakého verného Dunča, — štekať viete.

Hľačko vrčiac položil noviny a odišiel, šteknúc ešte niekoľko ráz pri odchode, ako pes, ktorý sa už upokojuje, ale je ešte nie celkom pokojný.

Landíkovi ex offo pridelili rozličné denníky smeru národného, klerikálneho, socialistického a roľníckeho.

Vzal do roboty hneď tie, ktoré boli navrchu.

Červená spravodlivosť mala na prvej strane článok, ktorý zaujal jeho pozornosť. Sadol si pohodlne za stolík a s belasou ceruzkou v ruke čítal:

„…Prvá starosť okresných náčelníkov je, pravda, prospechárska. Múka sa dá horšia. Zisk si uchmatnú páni v zemskom meradle. Druhý zisk je politický zisk. Skorumpovaná byrokracia. Svorné kšeftovanie židovských, ľudáckych a agrárnych špekulantov, za ktorým stoja podplatení okresní náčelníci… Využívajú sa prídely zo štátnej stravovacej akcie. Ide o bezplatný prídel chleba, múky, zemiakov, uhlia pre nezamestnaných. Na Slovensku sa týmto agituje. Agituje sa so stravovacími lístkami v obciach, s mliečnou akciou pre deti, s investíciami, obilným monopolom…“

— Hav, hav! — zabrechal Landík na článok a praštil noviny o stôl. Keby neboli bývali úradné, bol by ich dokrčil, nohami pošliapal, tak sa nahneval. — Štekať i ty vieš, — nabúril sa. — Obviňuje celý administratívny aparát, — hundral v ňom kolegiálny cit, — to sa rozumie, že len na Slovensku. V Čechách, na Morave a v Sliezsku „nic“, „tam je všechno v nejlepším pořádku“, — zaprotestoval krajinský patriotizmus. — No, pravda, kto iný? To musí byť agrárna strana so židmi a s ľudákmi, — urážal sa agrárny straník… Z toho bude proces… Dal by som tomu redaktorovi aspoň päť rokov ťažkého žalára. Také prasa… A keď vie, že je to vládne uznesenie a na rozdeľovanie sú komisie a v komisiách má každá strana svoj stranícky nos!…

Ale noviny boli úradné a rozkazovala úradná povinnosť. Zdvihol ich zasa zo stola, vystrihol článok, priglejil na žltý konceptný papier, napísal názov novín s dátumom a udrel na ne päsťou, aby lepidlo lepšie držalo. Škoda, že to nebola redaktorova hlava, možno by bol pridal k sile.

— A čo tento štekúň? — vzal do ruky Bojovníka, orgán radikálnej, vlasteneckej strany.

On by cez celú volebnú kampaň zakázal vychádzať politickým denníkom. A keby aj nezakázal, rozhodne by nesmeli písať o voľbách. A keď už písať, tak najviac suché, úradné dáta: kedy budú, kde budú, aké strany sú, kto a koho volí. Vôbec by to mal byť čisto úradný akt, vykonávaný politickými úradmi. Najlepšie by bolo poveriť notariáty, ktoré by v povinných kurzoch vysvetlili všelijaké programy, no a vyberajte, ktorý sa vám hodí.

— Keď je tých programov viac ako prednášok v Bratislave, — nadhodil komisár Ďurdík, — prostý národ by si to nepamätal.

— A z ceduliek si vie vybrať?

— Tie sú číslované.

— Čísla necharakterizujú program strany, — namietal Landík.

— Omnoho charakteristickejšie sú farby.

— Nemá toľko farieb ani dúha, koľko je strán, — zamiešal sa do rozhovoru komisár Lieskovec.