Demokrati

— Kadekoho sanujú, — odkašlával mrzuto Mikeska, — a tu takého straníka zhadzujú z paluby. Nie, nepáči sa mi to, — zavrtel hlavou, — aké sú to kandidátky, ktoré nám nadiktujú zhora! Hlas ľudu je dolu, a oni zhora! To ako u vás. Príde ministerské nariadenie, vy ho musíte vykonať, ináč je zle. Keď ľud, nuž ľud, a nie kadejaký minister alebo predseda strany, prezídium. Ako čo by sme my „elévi“ mali len počúvať. Nás by sa mali spýtať, čo, ako a koho.

Zavrzol si ruky medzi kolená a vyplazil jazyk:

— Tak mi ho ráčte vytrhnúť, keď nemám slovo, — zaľapotal.

— Čo ma teda voláte? Čo voláte sto ľudí? Postačil by číslovaný obežník: „Takto sme sa uzniesli, títo a títo sa menujú poslancami ta a ta, títo ta, títo ta, a vy sa starajte, aby ich národ volil.“ Pán predseda mi dal skoro zaucho, že som sa opovážil Rozvalida navrhnúť. Neviem, či nepoletím ako vy pred pol druha rokom. A ešte mu nadá do zradcov. Za zradu sa platí, a Rozvalid stratil celý majetok. Aký zradca? Povedzte, aký zradca?

Tajomník skončil skoro plačlivo, hádžuc sa nepokojne vo foteli.

— A nenašiel sa medzi žírantmi ani jeden poctivec? — nemohol Landik uveriť.

— „Politickú zmenku,“ povedali, „platí strana.“

— A strana?

— „Obchod jednotlivcov,“ odkázala.

— Dobre. Ale tu hynuli ľudia.

— Nikto nerád platí, keď nemusí.

— Nenašiel sa priateľ, rodina?

— Nenašiel. Málo chýbalo do milióna, a to bolo pre každého mnoho. Tu by bola mohla pomôcť len strana, naša strana. Išlo predsa o straníka, ktorý je viac hoden ako milión. Jediná Anička ponúkla svojich niekoľko tisíc korún, ktoré si vyslúžila a odložila. Čože je to? Ani kvapka do mora. I keby toho bolo viac bývalo, od slúžky prijať? Ožobráčiť i dievča? Rozvalid sa rozplakal, keď mi to rozprával.

— Ktorá Anička?

— Ich kuchárka. Azda sa už na ňu nepamätáte?

— Tá, s ktorou som chodieval?

— Tá, tá, tá… Na vlastné oči som videl, ako ju hladkal z vďačnosti. Otec dcéru tak nehladká. Tak hladká nešťastný priateľ za trošku šťastia. Prišla ju hladkať i jeho žena. To dievča som si i ja zamiloval. Ono ich oslobodilo, nie od materiálnej starosti, ale od smrti. Akoby v nej boli našli radosť, ktorá, keď i neodohnala nešťastie, ale myšlienka, že sa našiel aspoň jeden človek, ktorý by chcel pomôcť, uľavovala a vracala tých dvoch opustených ľudí do života. Je to asi tak, ako keď uvrhnú zdanlivého zločinca do tmavej, hnusnej, vlhkej pivnice, a odrazu sa nájdu bláznivé slnečné lúče, ktoré do tej tmy zablúdia a ju osvietia. Neoslobodia uväzneného, a predsa zapália v ňom lampášik nádeje.

Mikeska nabral dych a ešte smutnejšie doložil:

— Dáva vás srdečne pozdravovať. Sr-deč-ne! To je nielen tak hoďasako.

Zamihal očami, akoby mu slzy zavadzali.

— Pán doktor, to je viac, ako keď vás bratislavské dievča sto ráz bozká. Len si predstavte, že iste dve noci nespala, kým sa odhodlala, kým premohla svoju dievčenskú hanblivosť, aby mi to povedala. A prečo? Preto, že vás má rado.

Mikeska prešiel do úsečného, prísneho tónu, ako čo by vlastným hlasom chcel premôcť vnútorné pohnutie:

— Čestné, slovo, rado má, i keď vás nečaká. Chúďa!

„Chúďa, chúďa!“ prehadzoval v myšlienkach Landík. „Nepísal som jej ani raz.“

Mráčik výčitky mu prešiel hlavou. Ako v kinematografe v tme vidíme jasné obrázky, tak z toho mráčka sa mu vynorilo Staré Mesto. Pocítil, že mu je ešte vždy milé. Nosil v sebe jeho film. Bolo treba Mikesku, aby zavrtel aparátom, a všetky tie obrázky padli na bielu stenu scenérie. Hľadel na ne z tmavého kúta. Najskvelejší bol prvý. Anička — kuchárka u Rozvalidov. Až nežnosť sa mu rozhostila v srdci, tak svietila skvostná tvárička. Pri nej hneď druhá. Spievajúca Milka, chyžná u Rozvalidov. Starý dom, pri ktorom stávali. Obloky. V nich Anička. Kuchyňa. V nej Anička. Tanec. Bozky na diváne. Ukázal sa i Tolkoš. Za ním okresný náčelník Brigantík. Jeho topiaca sa žena. Starý Rozvalid, keď ich v byte prekvapil. Smutný odchod z mesta. Potom protest zmenky… Obrázky zadymené, tmavé, so škvrnami. Tône. Ale i tie osvetľuje Anička, vysoké, poludňajšie slniečko, a tône stávajú sa bledé, krátke, ledva viditeľné… Milé Staré Mesto!…

— Chudera! — vyšlo mu ešte raz z úst zhlboka, so žiaľom, ako obyčajne, keď na niekoho s láskou myslel.

— Veru chudera, — zavzdychol i Mikeska, — mala dosť trápenia, a má. Čo jej odkážete?

— Ďakujem za pozdrav.

— Nič viac?

— Povedzte jej, že som na ňu nezabudol.

— Neprídete? — dozvedal sa Mikeska.

— Prídem, — povedal s istotou Landík.

— Môžem jej to povedať?

— Môžete.

— Nech má i ono radosť — to zlaté dievča.

— Ak bude mať.

— Bude.

Mikeska vstal z fotela a pohrozil prstom Landíkovi. Zazdalo sa mu, že Landík akosi ľahko sľubuje, a pritom sa usmieva. „Hovorí do sveta,“ zaľahlo mu v hlave. Nedôveroval.

— Ale vážne, — upozornil, — Anička nie je kandidačná listina ako Petrovičova dcéra, — zažartoval, — na ktorej je aj tridsať kandidátov. Ani nie zmenka, ktorú treba protestovať, aby nevypadol vystaviteľ a žíranti. Anička sa nehrá. Ju by hra bolela. Škoda by jej bolo spôsobiť ešte jeden smútok.