Demokrati

— Našlo by sa východisko, — nedal sa Landík, — išli by sme do božej prírody, možno v nej je toľko rôznofarebných kvietov, koľko je politických programov. Volič by sa poučil, že sa má dostaviť pred volebnú komisiu s kvietkom v dierke kabáta, voličky by ho mali prišpendlíkovaný. Videli by zelenú ďatelinu, už by aj písali: agrárnik, lebo agrárnik chce, aby sa mu všetko zelenelo, videli by červený klinček — sociálny demokrat, lebo on znamená zore a zore sú červené, fialky — živnostník, lebo každý živnostník je dobrá fialka, biela ruža — ľudák, to je znak panenstva a nevinnosti, bodľačie — komunista, lebo do všetkého pichá, nevädza s divým makom — vlastenec, to sú farby vlasti. Všetko by sa určilo vládnym nariadením. Len nie huckanie, nie kortešov, nie noviny. Takýmto činom by sme sa vyhli všetkému, čo je pri voľbách zlé. Naopak, spravili by sme z volieb krásnu kvetinovú slávnosť.

— Ty si básnik, — namietal Durdík, — kto ti bude zbierať kvety?

— A kde by si vzal kandidátov? — bol zvedavý komisár Drevený.

— A tajnosť? Takto by hneď každý vedel, kto na akú stranu hlasuje. Lepšie sú ceduľky, na ne sú už ľudia navyknutí, — zazlieval kvetinové voľby komisár Hruška.

— Vy ste naivní, — bol pohotový Landík, — kvety by boli umelé. V štátnej kníhtlačiarni by sa zariadilo kvetinové oddelenie. Každý volič by dostal celú kyticu, z ktorej by si vybral zodpovedný kvietok. O svojich kandidátoch by každá strana viedla úradný výkaz, ako sa u nás vedie „Výkaz zamestnancov politickej a policajnej správy na Slovensku“. Kvalifikovali by sa a postupovali ako úradníci. Najmenšia hodnostná trieda by šla za zástupcov do obce, vyššia do okresu, ešte vyššia do krajiny, ešte vyššia do poslaneckej snemovne, do senátu, potom pomaly naspäť s vynechaním poslaneckej snemovne, lebo tu všetci musia byť v duševnej a telesnej sile, zasa do krajiny, do okresu, do obce, a — hybaj von, do penzie. A tajnosť? Načo ti je tajnosť? Každý sa denne sto ráz prezrádza, ako zmýšľa, len práve pri voľbách by si sa mal zatajiť a ísť do osobitnej izby ceduľky vyberať, keď i pred voľbami i po voľbách ti noviny vykričia, na koho hlasovala tá a tá obec. Aký by to bol richtár, ktorý by nevedel, ako kto hlasoval. A ak by ťa zvolili, hneď na prvom zhomaždení sa musíš priznať, ktorého polboha počúvaš. Keď vyvolení nemusia držať svoje presvedčenie v tajnosti, prečo by ho museli zatajovať voliči. Je to rovnoprávnosť? Tajnosti netreba.

— Ale, — našiel sa netrpezlivec Hubíček, — to všetko by museli vykonať za desať-pätnásť rokov, aby sa i nám dostalo miesta nielen v úrade, ale aj v politickom živote.

— Skrátili by sme volebné obdobie na dva roky, — riešil otázku Landík.

— Len by sa skákať nesmelo, — vŕtal ďalej Hubíček, — ako sa u nás skáče.

— To by bolo vylúčené, — upokojil ho.

Tým obyčajne prechádzal rozhovor na iný, reálnejší a známejší predmet, ako je napríklad, že v Excelsiore už dostať menu za šesť korún.

Keby redaktor Červenej spravodlivosti bol býval prítomný pri lepení svojho článku a Landik by bol rozvinul pred nim svoju volebnú reformu, nevieme s istotou povedať, kto by bol buchol na priglejený článok a čia hlava by bola trestala, či redaktorova či Landíkova?

Na šťastie nebol nijaký žurnalista v úrade, hoci sa tam vždy ponevierajú, nemohol nik napísať do novín, aká fašistická revolta sa chystá proti demokracii.

Landík nečítal dlho Bojovníka. Do jeho pracovne vošiel — nie novinár, ale Mikeska.

Mal batôžtek na chrbte, rádiovku na hlave, v nohaviciach niže kolien, s ťažkými baťovkami s cifrovaným jazýčkom. Hrubé, tučné lýtka zakrývali dlhé, popolavé, blatom zafŕkané pančuchy s hrčami zle zaviazaných gatí. Ako obyčajne, tri písacie perá vo vrchnom vrecku rozopätého, krátkeho koženého kabáta, zo spodného mu trčal Vidiek, noviny pre záujmy poľnohospodárske. Pod kabátom sa mu zelenala pletená bavlnená vesta.

Landík ho hneď nepoznal, až keď čiapku strhol a hodil hlavou, aby si napravil rozstrapatené vlasy. — Ľaľa, pán tajomník!

Mikeska zhodil batôžtek a šuchol ho nohou k stene.

— Neviem, neviem, či nie bývalý tajomník, — zosmutnel.

— Stalo sa niečo?

— Ale, — hodil rukou, — navrhoval som Rozvalida za kandidáta, a pán predseda sa nahneval. Mali sme totižto kandidačnú schôdzku.

— Za Rozvalida by som sa neexponoval. On mi protestoval zmenku.

— Protestoval, kde nemal, neprotestoval, kde mal, — sadol si tajomník a zachrčalo mu v gágore. — Podstrelil sa.

Vyrozprával dej o politickej zmenke a panskej láske na zajačom chvoste. Landík počúval. Aký známy, strašný úpadok. Už ho videl a počul o ňom kedysi dávno, keď chodil do gymnázia. Pomyslel na svojho otca. Aj on tak dogazdoval, a tiež pre voľby a „politické zmenky“, ktoré mal národ platiť, a neplatil. Lenže otec ich aspoň užil, bol za ne ablegátom, kričali mu: „Nech žije Landík!“ a spievali mu: „Kto Landíka zamiluje, nech žije, nech žije!“, hoci sa i nedostal do snemu. Rozvalid ani tento pôžitok nemal.

Rozvalid sa stal Landíkovi odrazu blízkym. Poľutoval ho.