Demokrati

Nielen veľké ryby zožierajú malé, ale aj veľké politické strany pohlcujú tie drobnejšie. Nielen Evu fascinoval v bývalom raji had, že odtrhla jablko a dala z neho Adamovi, aby ho zviedla z poriadnej cesty, hady fascinujú i prosté žaby tak, že stratia koncepty a zmätené skackajú rovno do ich pažeráka. Že v našom prípade žaba uvažovala, toho príčina bola iba to, že boli dva hady, a nevedela sa hneď rozhodnúť, ktorý by bol lepší.

Vyjednávanie advokáta Petroviča s malou radikálnou stranou (žabou) trvalo dlhšie, ako sa predpokladalo. Filozof nemohol povedať rímskemu vojakovi: „Nolli tangere circulos meos!“ Cirkle kazili klerikáli. Vyvinula sa obyčajná, dosť úporná licitácia. Petrovič sľuboval dva mandáty a na financovanie Bojovníka, politického orgánu čistého a radikálneho vlastenectva, dvestotisíc korún. Klerikáli núkali štyri mandáty bez zaťaženia „fixnej idey československého národa a ruralizmu, ako aj bez zaťaženia rovnakej mentality, ktorá by prakticky vykonávala jednotu v citoch, zmýšľaní a činoch“. Na Bojovníka nechceli nič dať, len veľkodušne poukázali na štipce svojho rozšíreného denníka Samostatnosť, že im stoja k voľnej dispozícii.

Na toto sa Petrovič natiahol k uchu majiteľa radikálnej strany a Bojovníka a vsypal do neho ešte tridsaťtisíc plus jeden mandát so slobodnou opozíciou proti vláde, s absolútnou možnosťou vyvracania osožnosti zákona o cestovnom fonde a zanovitým tvrdením, že Slovensko má z neho miliónové straty, ďalej beztrestnou možnosťou dokazovania, že zákon o úrokomere je do neba volajúca nespravodlivosť, že zákon o obilnom monopole stál Slovensko sto miliónov, že rozviazanie zmluvného pomeru s Maďarskom ožobráčilo Slovensko, lebo zavrelo cesty slovenskému drevu do zahraničia, že zákon o odklade exekúcii a licitácií proti roľníkom je pre nich zlomkrkom, lebo nedostanú úver atď. atď.

K tomuto dodal hlučne, oddialiac ústa od ucha majiteľa radikálov:

— Slovom, dovolené bude slobodné boxovanie na diváky bez trestných sankcií.

— I medzi rebrá? — mal pochybnosti majiteľ.

— Dovolené.

— Pranierovanie?

— Dovolené.

— Vecná kritika?

— Akúkoľvek brýzganie.

— Autonómia?

— Prosím, prosím. Nech sa páči.

— To bolo viac ako treba. Obchod bol dojednaný a oldomáš zapitý. „Žaba“ nevydržala. Skočila.

Len pri lúčení podotkol Petrovič, stíšiac zasa hlas:

— A buďte gavalierski k nášmu vodcovi, aký je on k vám. Verte, že je lepší vlastenec ako vy.

— No, o tom by som pochyboval. Proti tomu by som protestoval, — zachmúril sa vlastenec.

— Chcel som povedať, aspoň taký ako vy, — opravil sa Petrovič, aby si vec nepokazil.

— Nó, — zatiahol majiteľ, — neviem, neviem.

Keď sa o tomto výsledku podávala správa predsedovi strany, predseda uspokojivo udrel Petroviča po pleci:

— Veľmi dobre, pán poslanec. Ty si majster.

To bola chvíľa, keď i on mohol mať malú žiadosť. Vytasil sa:

— Pán predseda, mal by som k tebe prosbu.

— I keď tisíc.

— Nie, len jednu.

— A to?

— Kandidujme namiesto tridsaťpäť — tridsaťšesť kandidátov.

— Aj štyridsať, — nedbal rozveselený, — ale do snemu nedostaneme ani dvadsať osem.

— Nejde o to, aby bol zvolený.

— Kto to má byť?

— Landík, komisár politickej správy.

— Rodina?

— Ani nie, ale nemáme medzi kandidátmi ani jedného úradníka, mladého človeka.

— Máš pravdu. No, vidíš. Dobre. Zariadim. Nech je mladých čím viac. Ďakujem ti za upozornenie. Bude.

— A ináč ako sa máš, pán predseda?

— Ustatý som, Jurko môj, a nesmiem byť.

Predseda pomaly vytiahol z vrecka ruku, akoby ho bolela. Jeho pohyby odrazu sa stali zdĺhavé a reč ťahavá, mdlá. Oči prižmúril, akoby si chcel pospať. Petrovič chápal, že treba odísť.

„To by bolo teda tiež v poriadku,“ poklepkával sa dlaňou po boku, idúc dolu schodmi. „I o rodinku som sa staral,“ pochvaľoval sa v duchu.

Horšie bolo s Janíkom. Nechcel kandidatúru prijať.

— Aká je to komédia zasa, — pohoršoval sa pred kolegom Dubákom. — Som štátny úradník, a nie sluha v cirkuse, aby som držal horiacu obruč cez ktorú skáču Indiáni. Oni budú skákať a ja sa popálim.

Použil toto zlé porovnanie preto, lebo keby mu i bolo lichotilo, že rátajú s ním a jeho meno vytlačia na kandidátke, trhalo túto krásnu maľbu miesto, na ktorom visela. Bolo to posledné, takzvané „beznádejné“ miesto, to jest tridsiate šieste, odkiaľ nevedie cesta do zákonodarného zboru ani vtedy, keby každá motyka vystrelila. Skorej Jakub vyjde do neba po rebríku o ktorom sa mu snívalo. Keď je posledný, tak je to komédia s Indiánmi. Nechce.

Okrem toho mal v tie časy celkom inakšie myšlienky a ambície.

Mikeskova návšteva oživila v ňom rozpomienky na Staré Mesto.

Keď odkladal politické noviny, z ktorých vystrihával nebezpečné články, podoprel si hlavu o lakeť, díval sa zamyslený na Dunaj, aký je mútny, videl na druhej strane Staré Mesto. Keď hľadel na sklený kalamár, menil sa mu na vázu a z vázy vyrástla stolistá ruža — Anička. Voňala celá izba.