Demokrati

— Dvoch, — zháčil sa prezidialista, listujúc v notese.

— Nech sa dajú zasoliť!

Vládny radca v nedorozumení pozrel na prezidenta:

— To je tiež politické heslo?

— Ale nie, to ja len tak … „Proletári všetkých krajín, spojte sa!?“

— Nik.

— Veď by som ich aj vykečkoval, — pohrozil sa prezident.

Šéf prezídia sa usmial. Vedel, že je to len poznámka.

— „Itt élned, halnod kell?“

— Za Maďarov?

— Myslím, že nik.

— Sú i Maďari všelijakí. Za Maďarov bez kresťanstva — nik. Za Maďarov s kresťanstvom — tiež nik.

— A za Nemcov?

— Za Nemcov-robotníkov bez národa — nik. Za nemecký národ bez robotníkov — nik, — rozbehol sa a zastal dr. Šťastný.

— „Nech žije Gajda!?“

— Fašisti? Nik.

— „Ubi bene, ibi patria!?“

— Židia? Nik.

— „Hoť sa do Palestíny!?“

— Sionisti? Nik.

— „Platiť, ale nám!?“

— Strana veriteľov. Nik.

— „Nikomu neplatíme!?“

— Strana dlžníkov. Čudné, tých je u nás najviac, a — nik.

Nastala pomlčka. Prezident rozmýšľal.

— Je ešte nejaké heslo? — spýtal sa.

— To by bolo všetko, — ustálil šéf prezídia z notesa.

— Spolu?

— Dvadsaťtri.

— Mýlka. Iba desať. Narátali ste len desať. Pozrite mi na prsty.

Otrčil všetkých desať prstov. Vystieral ich za chrbtom pri rátaní. — To je desať.

— Ale dvadsaťtri, — rátal v notese Šťastný, — dvadsaťtri, ráčte odpustiť, pán prezident, že si dovoľujem vás rektifikovať.

— Veď len viem rátať do desať; nebol by som prezidentom.

— Matematika nepustí… Jeden, dva, tri, štyri… spolu dvadsaťtri, — spočítal v notese Šťastný.

— Ja som narátal len desať zákonodarcom

— Ach, myslel som, že strán.

— Vy vždy na iné myslíte, — odfúkol si sťažka prezident. — Toľkých úradníkov nám berú. Mohli by sme i na krajinskom úrade založiť malý slovenský parlament, — posmieval sa s vážnou tvárou.

— To by bolo protiústavné, — vmiešal sa do rozumovania šéf prezídia.

— Veď viem, — odvrkol nahnevane.

V srdcovom kotlíku mu zasa začalo vrieť.

— Vy zo všetkého robíte aféru.

— Aféru? — zastal sa Šťastný, — azda malú štatistiku, i to na rozkaz.

— Na aký rozkaz? — vybuchla para z kotlíka, keď odstránila pokrievku. — Kto tu rozkazuje? Ja tu rozkazujem.

— Na váš vlastný, pán prezident.

— Strrrach! S vami sa človek nemôže dorozumieť… Toho komisára musíme teda pustiť, čo? — spýtal sa, tíšiac sám seba.

— Podľa predpisov áno… Zákon…

— Dobre. Nechajte si zákony. Teda musíme. Ale kto bude robiť? Ja, ja, vždy len ja? Všade ja? — rozhneval sa znova. — Ja sa nemôžem roztrhnúť v práci. A ak sa roztrhnem? Čo stojí taký kylavý úradník?

Šéf prezídia zasŕkol. Keď sa prezident hneval, nielenže mu výrazy neprichádzali na um a strácal plynnú reč, ale mu i nohy podtínalo. Teraz ho prezidentov hnev nielen zmiatol, oslabil a prekvapil, ale aj súcitom naplnil.

— Pán prezident je kylavý? — zajakol sa. — Nevedel som.

— Ale niéé!— chytil sa za hlavu. — Vravím: „Čo stojí taký kylavý prezident a úradník vôbec, keby sa tak pretrhol!“

— Pravda, pravda, — súhlasil šéf prezídia smutne a ticho. — Taký nech si sadne. Státie takému škodí.

— Pre Kristove rany! S vami je kríž.

Dr. Šťastný si nahmatal prsia, potom pozrel na ne a presvedčivo zašeptal:

— Nenosím ich nikdy na sebe, pán prezident.

Iste myslel na vojenské odznaky.

— Hrom do toho! — nevedel sa zdržať šéf krajiny, roztiahol ruky zovreté v päste, a udrel sa nimi po stehnách. — Tu prestáva všetko!

Konečne sa dohovorili.

A že „šéf musí čušať“! To zas nie!

Darmo horlil. Zákon ho prekríkol. Komisára Landika museli dať z moci úradnej „do pomeru mimo služby“.

Úradné povinnosti sa zmenili. Predtým už o siedmej ráno v čase-nečase mu bolo treba ísť do úradu, lebo by bolo bývalo, zle. Teraz naopak. Keby bol chodil do úradu, bol by spáchal prečin.

Nuž nechodil.

Nebolo mu to po chuti. Miesto dvoch dievčatiek — stará pani politika. Ako on teraz vykoná svoju voľbu medzi Želkou a Aničkou? Nelichotilo mu ani blahoželanie „drahého ujčeka“, keď ho Petrovič, smejúc sa, privinul k svojmu boku a povedal mu:

— Gratulujem ti, ty môj triplovaný kolega! Málo ti už chýba, aby si ma dohonil. Si doktor, ako ja, si krajinský pracovník, ako ja, a si kandidát do snemu, ako ja. Nech ti pánboh pomáha i naďalej.

— A drahý ujček, — doložil Landík významne a skromne, nespokojný v srdci.

14. Výborové zasadnutie

Bolo krajinské výborové zasadnutie.

Hlavný radca dr. Homločko už o tri štvrte na deväť pripravil prezenčnú listinu, na ktorú sa vstupujúci úradníci a výborníci podpisovali, rozdelil popolníčky z modranskej keramiky, aby sa na každých štyroch prísediacich ušla jedna, položil niekoľko škatúľ médií a egyptiek na dlhý stolík, pred každé kreslo dodatočný denný program, biely papier s ceruzkou a začal rezať čisté hárky na osmičky, to jest hlasovacie lístky, lebo boli na dennom poriadku aj voľby nemocničných lekárov-sekundárov, ošetrovateľov a kuričov. Kým rezal, premeral ešte raz stolík dlhým pohľadom, či je všetko v poriadku. Bolo.

Keď vrzla kľučka v susednej prezidiálnej izbe, vybehol pozrieť, kto ide, či je to nie pán prezident. Pomáhal prichodiacim dostať sa z kepeňa a v sprievode úctivých slov vyťahoval cudzozemské cigarety-špeciality, núkajúc nimi rovno zo škatuliek.