Demokrati

Zelený stolík v podobe rímskej jednotky (I) sa plnil taškami, ako prichádzali výborníci. Pozdravovali sa navzájom, uťahovali sa do kútov, prisadúvali na kanapky, aby porokovali medzi sebou o veciach, ktoré sa mali pretriasť. Vytrhúvali ich z rozhovorov spravodajcovia so zelenými hárkami, na ktoré zháňali podpisy. Stáli im za chrbtami, z ľavej alebo pravej strany v malej, ale úctivej vzdialenosti a čakali, kým sa k nim láskavo obrátia. „Čo máte?“ Na spodnej čiastke rímskej jednotky boli kopy písem v tvrdých, červenkastých obaloch, pripravené na referovanie. Najviac sedelo inžinierov. Ich rad sa ťahal priekom cez miestnosť popri stene od pece k obloku. Mali rozdelené veci tak, že o hornej čiastke mosta prednášal jeden, o spodnej druhý, o potoku pod mostom tretí, o brehu štvrtý a o ceste na moste piaty. Preto ich bolo toľko. Pri tom všetkom najväčšie stavebné objekty na dlhom zelenom stole boli žiadosti o podpory, prosby o odpustenie krajinských daní a pravidlá o vyberaní dávok.

Zuňal všeobecný rozhovor. Podpisovali zelené hárky. Dr. Lelkeš práve kládol svoje meno tancujúcim, trasľavým spôsobom na predložené spisy, keď zaznel prenikavý zvonček a za ním energický hlas:

— Prosím pánov zaujať svoje miesta.

To už prišiel predseda, a ani ho nezbadali.

Človek by sa nazdal, že tí dvanásti páni povstanú zo svojich miest, ako to bolo v klube pri kandidátkach do Národného zhromaždenia, keď prišiel predseda strany. Ale nie. Nič. Ani nežmurkli. Poslušne šli k svojim kreslám i s referentmi a ticho si sadli za svoje kapsy a písomné kôpky. Predsedajúci vyrástol na vrchnej čiastke stola pred stoličkou s dlhým remenným operadlom ako duch z priepadliska na divadelnom javisku. Ktorísi ešte stáli pri sklenej skrinke s hrncami a mištičkami, vázami a soškami, preto predseda ešte raz zvrtol jazýčkom na zvonci a zahrmotil: — Prosím pánov zaujať svoje miesta.

Všetko sedelo. I predseda si opatrne sadol do vysokého kresla a nahol sa nad písma. Bol jasný a akýsi rozradostený. Kadekto šepol: „Dobrej vôle je… Budeme sa môcť s ním zhovárať… Neškrípe zubami… Vyspal sa… Nesmieme ho nahnevať …“

Za ním si prisadli i dvaja viceprezidenti, dr. Zimák, plešivý, žltkastý, zhrbený, s vráskovitou umučenou tvárou, sprava. Sadol si len tak na kraj kresla, mysliac si azda, že nemá čas sadnúť si pohodlne, lebo kým by sa umiestil, prišiel by i „pokyn“ z Prahy, aby sa žiadal do penzie. Bol už vyše šesťdesiatročný. Viceprezident dr.Kyjak sedel zľava s lesknúcim sa, nazad česaným účesom, tučnej, zdravej, červenkastej tváre, s končitými fúzikmi, po vojensky vystretý. Odhodlaný, zaťatý, akoby si myslel: „Mňa tak ľahko odtiaľto nedostanete.“ Priplichtil sa po prstoch i hlavný inžinier, šéf technickej služby Štefančák, so žltou francúzskou knižkou a kameňom v aktovke, najnovšou vykopávkou pod Starým hradom. Zaujal miesto na úzkej strane stola neďaleko ustarosteného Zimáka oproti Homločkovi.

— Keď vás čo najsrdečnejšie vítam, — začal predseda sviežim hlasom, — otváram toto zasadnutie… Koľko nás je? — spýtal sa Homločku.

— Dvanásť.

— Teda všetci. Tak sme v každom ohľade schopní uzavierania. Predošlú zápisnicu podpísali… Túto podpíšu…

Pozrel na zhromaždených ponad okuliare. Pohľad sa mu zastavil na Koziakovského holej lebke. Vytieral si kútiky prstami, otvárajúc ústa do „o“.

— Pán Koziakovský… A druhý?

Videl sklonenú, ostrihanú, čiernu hlavu s vpadnutými sluchami, s chudou, úzkou tmavou tvárou dr. Základného, ako nosom ryl v programe, čmárajúc si ceruzkou po hlave.

— A pán Základný.

Základný sa strhol, zvedavo zdvihol hlavu, a keď zvedel, o čo ide, zas sa pohrúžil do čítania.

Predsedajúci oznamoval, aké pozvania prišli pre slávny výbor.

— Pump! — naklonil sa Petrovič k Cucákovi.

— Tak je, — prisvedčil Cucák.

Boli to rozličné národopisné výstavy, manifestácie za mier, čajové večierky ženskej národnej rady, zábava republikánskych žien, hasičské cvičenia, zhromaždenia pasienkových družstiev a zjazdy.

— Oznamujem vám to, páni, kto by sa chcel zúčastniť…

— Najlepšie miestni alebo najbližší k miestu zábavy, — vyletelo z úst Cucáka, zástupcu zo Zemplína, tučného, širokého pána, vtipkára s červenou, spokojnou dobromyseľnou tvárou, vysokým čelom, riedkymi vlasmi a zježenými fúzmi. Odfúkol z papiera popol cigary na svojho suseda Petroviča a ukázal čutorkou na neho:

— Alebo nech ide tu pán Petrovič, on stačí na všetko.

— Navrhujem Cucáka, — odtíska poctu Petrovič, — rád mnoho hovorí.

Ustálili, že na pozvanie sa pošle zvýšené vstupné, a kto by mal vôľu, nech ide na vlastné trovy.

— Sťažnosti a interpelácie nedošli, — oznamoval predseda.

Potom čítali, koľko má krajina miliónov dlhu, hotových peňazí a požiadaviek a koľko stovák nevybavených aktov.

— Sú nejaké poznámky?… Nie?… Schvaľuje sa… Kto sa hlási k slovu pred denným poriadkom?

Mangora otrčil tri prsty.

— Prosím pána zástupcu Mangoru.