Pri vlnení tejto vône a blýskaní farieb tak sa mu videlo, že ho bolí srdce. Trápilo ho, že to milé dievča tak nechal. Ani lístok mu neposlal. Je v Bratislave už takmer pol druha roka, a len teraz, po Mikeskovej návšteve, odrazu sa mu zažiadalo napísať niekoľko pekných slov, že by ju rád uvidel, že by ju v niektorú nedeľu alebo vo sviatok navštívil. Ale koľko nedieľ, koľko sviatkov už prešlo, ako odišiel zo Starého Mesta, a len teraz mu to prichádza na um. Veď by mu neverila.
Najúprimnejšie, najľahšie a najkrajšie by jej bolo napísať rovno o láske. Ale po pol druha roku? Po toľkom čase? Nedá sa. Zdalo by sa to falošné… Že som ju tak mohol zanedbať!
„Zlaté dievča!“ chválil Mikeska, keď doniesol od nej srdečný pozdrav. Azda na tomto základe, v spojení s týmto pozdravením by mohol pustiť lístoček… Ako ju len velebil! Ako nadšene o nej hovoril. „I ja som si to dievča zamiloval,“ povedal. Isté je, že sa o ňu tiež zaujíma. Možno, že sú už dohovorení. Smiešne by bolo písať list, ak má s Mikeskom hlbšiu známosť. Ten chlap vedel o všetkom. Od koho, ak nie od nej? „Rado vás má!“ To hovorí, lebo si je istý… Nebude písať. Najprv ju navštívi, uvidí, prepýta sa, vypozoruje.
Opätovne hádal, čo bolo na príčine, že ju skoro naozaj zabudol.
Želka to bola, ktorá spustila oponu a zakryla Staré Mesto, Poštovú ulicu, Rozvalidov dom, bránu, obloky a — Aničku.
Je táto opona s Bratislavou, petrovičovským domom a Želkou vábivejšia?
Nie je.
Keď tak uvažoval o Želke, nie si je na čistom, či mu je sympatická, či ľahostajná, či odporná. Nie je zlá, ale rozmaznaná, roztúlaná, hrajúca sa. Otázka je, s kým sa mazne, s kým sa túla a s kým sa hrá. Keď s ním, tak mu je sympatická, keď s inými, zdá sa mu odporná, a keď je bez maznania, bez túlania, bez hry, tak mu je ľahostajná. Ľahostajná, ale len pre akúsi nedôveru, ktorú k nej cíti. A táto nedôvera ho neopúšťa, i keď vidí, že mu je naklonená. Čo z náklonnosti, keď je naklonená nie k jednej, ale k tridsiatim hračkám rovnako. „Kandidačná listina s tridsiatimi kandidátmi,“ posmieval sa Želke Mikeska. Pravda. A tých hračiek, tých kandidátov nikdy nemá dosť. Vše sa jej žiada novej hračky. I on, Landík, je len hračkou. Či sa dlho bude zabávať s ním? Či ho neodhodí, keď ho zunuje, či po novom pajácovi sa vráti k starému? To je také neisté. Pre túto neistotu sa nepúšťa s ňou do lásky. To je studená riečka, cez ktorú musia preplávať všetky jeho pohľady, slová, city. Pre túto riečku prechádzajú na druhý breh studené, ľahké, nevážne, posmešné. Neistota, ostýchavosť, opatrnosť, nedôvera, stála myšlienka, že keby sa nezamočili do chladných vlniek, boli by odsotené, možno s urážlivým posmechom. Či to robí len panské prostredie, teplé, útulné, vábivé, ale podozrivé? A ak ten fotel, do ktorého by si chcel sadnúť, zavŕzga: „Čo tu chceš, ty žobrák? Nie som pre tvoje komisárske nohavice.“
Želka je ako zrkadielce. Každý môže pozrieť do neho a vidí sa v ňom. Odráža každý úsmev, každú grimasu. Je ako ozvena. Každému sa ohlási, kto zavolá. A tých, ktorí sa pozerajú, ktorí sa usmievajú a volajú, je veľa. A ak je i bozkov veľa? Ak sa každý zamieňavo môže bozkávať s ňou pod titulom krčného cvičenia, ako to robieva s ním? Pravda, to sú bozky nesolené, necukrované, nevyznamenávajú, nestrhávajú. A či ozaj nemá i také pohľady a úsmevy, ktoré vyznačujú a vábia, ak má aj bozky solené a cukrované, ktoré solí a sladí jej srdce? Kto je ten, komu ich dáva? On je to nie. Je taký? Nevie. Ale všetci ostatní sú podozriví. Preto, keď ju vidí s inými veselú, hlasnú, rozradostenú, stáva sa mu odporná. Rád by zutekal alebo ju urazil. Želka prestáva byť jeho „typ“. Studené vlnky sa množia a mrazia.
Medzi ním a Aničkou nikdy nijaké studené vlny neboli. Dotyky, reči, objatia a bozky boli iskry z vatriaceho srdca, teplo sa prebíjalo do celého tela, horela koža a slová sa nikdy neposmievali, ale sa tiež chytali a blčali. „U Aničky srdečný pozdrav viac znamená ako tam tisíc bozkov,“ vravel Mikeska. Svätá pravda. Lebo Anička sa nehrá.
Sľúbil mu, že príde. Pôjde teda.
Prostred týchto myšlienok ho našiel generálny tajomník Slamka a prišiel zas len s tou „komédiou“.
Teraz vysvitlo, že je politika nie komédia. Čo človek mieni, politika mení. Politika nie je ako Anička alebo, Želka, dievčatká radostné, krásne, pôvabné, milé, rozkošné, a čo my vieme ešte aké. Politika je stará, nervózna, náladová, niekedy hysterická, ale mocná, neúprosná veľká pani, pred ktorou všetci snímajú klobúky, krčia sa s úctivou otázkou: „Čo rozkážete, milostivá?“ A po rozkaze s úctivou odpoveďou: „Prosím milostivá, hneď sa stane.“
Darmo sa Landík vykrúcal vo svojej politickej nevychovanosti.