Demokrati

— Je tu teda návrh, — zisťoval predseda, — aby sa nevysielala osobitná komisia, ale len list napísal na kuratórium ústavu s dôrazným

upozornením, respektíve by sa vyslala komisia z lona výborníkov s odborníkmi.

— A môj návrh? — urazil sa Koziakovský.

— Respektíve návrh, aby sa prešlo ponad správu pána výborníka Mangoru na denný poriadok, — doplnil predseda.

— Neskončil som svoju správu, — ohradil sa Mangora, trúc si ruku o stolík, — mňa nie tak vši štípu, — nadhodilo ho od smiechu, — ako skôr okolnosť, že, ako to pán prezident celkom správne poznamenal, napíše niekto desaf listov, pobúri desať úradov a celý slávny zbor krajinských pánov výborníkov, verejnosť, bez základne. Tu by bolo treba vyšetriť nie čistotu ústavu, ale čistotu pôvodcu, ktorý tie listy napísal a rozoslal. Prosím pána prezidenta, aby si tento môj návrh osvojil a zlomyseľného páchateľa, ešte zlomyseľnejší jeho úmysel, dal láskavo vyšetriť.“

— Respektíve návrh, aby sa pôvodca listov hľadal, — pridal k návrhom ešte jeden.

— Navrhoval by som, — ohlásil sa Krokavec, — aby sa do kuratória vyslali dvaja členovia výboru kvôli stálej kontrole. Udeľujeme Azylu značné podpory, a tak máme právo vedieť, čo sa v ústave robí.

— Respektíve návrh, aby bola krajina v kuratóriu zastúpená dvoma stálymi členmi spomedzi výborníkov.

— S poradným rokovacím a hlasujúcim právom, — zaokrúhlil svoj návrh Krokavec.

— S poradným, rokovacím a hlasujúcim právom, — znela predsedova ozvena.

— Mám faktickú poznámku, — miešal ďalej Klinček, — a čo bude s pôvodcom, ak ho nájdete? Príživníci sa našli. Mal pravdu.

Prešiel si prstom za kaučukový golierik a vystríhal:

— Páni! Nedúchajme do ohňa, aby sme sa nepopálili.

— Respektíve návrh, aby sme nedúchali do ohňa, — chcel povedať predseda. Začalo ho hnevať kopenie návrhov. Zmenil tento svoj úmysel a len dr.Kyjakovi šmaril, aby si obľahčil:

— Jano! Nedúchaj!

— Prečítajte si, čo všetko píše, — dal Klinčekovi list Mangora, — tam sú všelijaké hrôzy a obludy, nielen drobné cicavce.

— Ja nedúcham, — spamätal sa Kyjak.

— Kto vraví, že vy dúchate? — nevedel si vec vysvetliť Mangora, a ako to robieval, poobzeral sa po prísediacich.

Debata trvala ešte tri štvrte hodiny. Uzavreli, že dozor má mať obvodný lekár, hoci je tam lekár ústavu, ale nebude škodiť, keď sa i notár kedy-tedy obzrie, čím sa nedotýka dozorné právo okresného lekára a krajinského zdravotného šéfa, ako ani zdravotného referenta so sociálnym. Na každý prípad treba vyslať komisiu z výborníkov s odborníkmi, lebo si došlé správy navzájom odporujú. Do kuratória, ktoré ústav spravuje, treba vyslať dvoch členov z výboru, keďže krajina ústav podporuje, musí mať príležitosť, aby sa do všetkých vecí, týkajúcich sa ústavu, mohla zastarať. Áno, bude treba vystopovať, kto písal osočujúce listy, najmä zistiť, či je to nie intriga personálu proti vedúcim alebo vedúcich proti personálu, či pisateľ nechce niekoho vytisnúť a sám sa vtisnúť, či v tom netrčí škuľavá pomsta. Napokon, netreba dúchať do ohňa. Prosíme teda o tom nič neuverejňovať v novinách. Nie tak, ako sa to už často stalo, že sa písalo od buka do buka. Z výborovej schôdzky sa nesmie nič vynášať. To, čo sa tu narodilo musí tu i umrieť, lebo schôdzky výboru sú neverejné.

Za týmto sa strhla nová debata. Mangora skočil do reči:

— Neverejné, ale nie tajné.

Povstala otázka, čo je neverejnosť a čo tajnosť. Nemohli sa dohodnúť. Na návrh dr.Rubára otázka sa musela postúpiť na riešenie univerzitnému profesorovi Vrabcovi, právnemu odborníkovi.

Nakoniec predseda mohol poďakovať Mangorovi, že upozornil ctený výbor na nepríjemnosti v ústave Azyl.

Zvonili na obed.

— Pred denným poriadkom hlási sa ešte niekto o slovo?

Ani jedna ruka netrčala.

— Prejdeme na denný poriadok … Číslo 298.345 … Regulovanie potôčika Klebetného … Skupina XII … Oddelenie 25 … Pán vládny radca Triezvy.

Triezvy sa zdvihol. Prevrátili krajinskú kasu a začali sa sypať tisícky, desaťtisícky, stotisícky.

— Pre jednu voš sme mlátili slamu dve hodiny, — nebol spokojný predseda.

— Voš je spoločenský tvor, — odpovedal mu ticho dr.Kyjak, — kde je jedna, tam ich je viac. A kde sú, tam sú aj ľudia. Postačí len „voš“ spomenúť, už sa škrabeš. Nezbadal si, ako sa celý výbor pohýbal a páni výborníci škoblili?

— Veru i mňa hrýzlo. I teraz cítim niečo za pásom … Číslo 302.400 … Regulovanie rieky Nitry…

Spravodajcovia sa menili, dvíhali sa a sadali ako osoby v spevohre Svätopluk, raz na tom vŕšku, raz na druhom.

Hudobne odrecitovali svoje úlohy s ustavične sa opakujúcim motívom na konci: „Navrhuje sa…“ alebo: „Nenavrhuje sa…“ Hlavný organista zatiahol: „Nemá nikto nič proti návrhu?“ Ak bolo ticho, zaspieval: „Udeľuje sa“, alebo „Prijíma sa“, alebo „Schvaľuje sa“. Zriedkakedy záporne. Všetko šlo hladko. Výbor bol neobyčajne štedrý. Len kde-tu napravil návrh: „Ale dajme im päťtisíc.“

— Kto je za päť?

Predseda len mihol a ustálil:

— Väčšina.

Ak niekto z výborníkov pokrčil nosom, nasledovala otázka:

— Kto je proti?

A výborník hneď nos vyrovnal a ruku strčil pod stôl.

— Udeľuje sa päťtisíc.