Demokrati

— Viem, Brôžik, len som chcel zdôrazniť slovíčko „tajomník“. Tam sú totižto všetci úradníci tajomníci. I to je podozrivé. Tento mladý pán, keď publicista zastal pri ohromných knižniciach a vyslovil svoje začudovanie nad tým, že taký malý národ má toľko kníh, mu povedal… Viete, páni, čo mu povedal? Povedal mu: „To je ešte spred prevratu.“ Angličan pokrútil hlavou. Angličan! Tí tak ľahko nekrútia hlavami. Tento pokrútil, ako čo by neveril, a položil tajomníkovi otázku: „Vy ste autonomista?“ A viete, páni, čo mu tento mladý pán odpovedal? Odpovedal mu: „My sme tu všetci autonomisti.“ Takto sa vyslovil jeden z tajomníkov nášho najstaršieho, najvyššieho, národného, takrečeno, ako vravím, historického ústavu…“

— No a? — nechápal Krokavec, ktorý bol tiež autonomistom, lenže s klerikálnym zafarbením.

— No, a vovliekol túto ustanovizeň, ktorá nemá byť politická, ale kultúrna, do politického víru. To nemôžeme trpieť. Mladý pán iste tlmočil ducha všetkých tamojších pracovníkov a celého prostredia. Tento ústav nemôže byť vedený v smere, ktorý sa protiví ústave.

— Vyprosím si, — oboril sa na Klinčeka Krokavec, — som autonomistom v rámci ústavy, to je nie protištátnosť!

— Ráčte vypočuť rečníka, — tíšil predseda.

— Z Akadémie vychádzajú samé očisťovacie aféry, ktoré ju zvrhnú na „čistiaci ústav“. Raz čistia krajinu od Čechov, raz našu reč od čechizmov, raz našu rasu od Češiek. Aby som použil triviálne porovnanie, z páru čižiem čistia len jednu, na druhú iba pľujú a odhadzujú. A my sme národ v jednom opasku s dvoma nohami, teda i s dvoma čižmami. Páni moji! Bez tej druhej čižmy budeme smiešni, žobrácki, bosí na jednu nohu a na ulici sa nebudeme môcť ukázať, aby sa nám nesmiali.

— Pravda! — súhlasil Mangora.

— Náš pán prezident je jedným z troch predsedov Akadémie, náš veľactený kolega, pán Petrovič, je z jej výborníkov. Už kvôli týmto pánom, ale i kvôli sebaúcte, kým sa Akadémia neočistí, nemôžeme ju podporovať.

Klinček si hrmotne sadol, akoby sa bohvieako hneval na nevlasteneckú Akadémiu.

— Mám návrh. — ohlásil sa dr. Rubár, — nech dá Akadémia osvedčenie, že je lojálna. — Za týmto návrhom čupel skrytý posmech, že najvyšší, najstarší, najnárodnejši spolok by sa mal osvedčovať o lojalite k štátu. Ale bol prednesený s vážnou tvárou a brali ho vážne.

— Ak len to treba, — chytil sa hneď predseda, — osvedčujem sa ako predseda Akadémie, že je najlojálnejšia. Za desať minút vám to dám, ak chcete, na písme.

— O lojálnosti pána prezidenta nik nepochybuje, — zvrtol Klinček, — pochybujeme o lojálnosti tých, ktorí spravujú spolok.

— Ten tajomníček ho nespravuje, ale výbor, ako my krajinu, — natiahol sa k fľaške s vodou predseda, aby si zalial hnev na Klinčeka a na autonomistov-výborníkov, ktorí mlčali ako ryby, a nie žeby pomáhali autonomistom-kombatantom v Akadémii. Keď si upíjal z pohára, zbadal, že Petrovič zdvihol ruku. — Prosím pána Petroviča. — Potešil sa mu, mysliac, že pretne uzol.

Petrovič sa ľahko vyrovnal v kresle, pomädlil prstami, spojil dlane a nechal si ich spojené na kríž, ako farár, keď sa modlí.