Demokrati

— Spomenulo sa tu i moje meno, — poobzeral sa dookola sebavedome a díval sa chvíľu na prezidentovo čelo. — Je to nepodvrátiteľná pravda, že som výborníkom tohto spolku. Mojou povinnosťou je pričiniť sa všemožne, aby Akadémia prekvitala. Pravda je i to, že v doterajšej debate sa miešala osoba s vecou, ktoré nijako spolu nepatria: konanie Akadémie ako takej a konanie, lepšie povedané, výrok mladého pána sekretára. Pripusťme, že je sekretár vinný, ale keď je sekretár vinný, či môžeme obviňovať spolok? Vyjadrím sa neprozreteľne napríklad ja, zodpovedný bude za to slávny krajinský výbor? Ten tajomník mohol prípadne, čo o ňom ani zďaleka nepredpokladám, zabiť otca. Obesíme Akadémiu? Ak áno, tak takouto logikou by bolo možné aj to, aby pre trestuhodný krčmový rozhovor kadejakého lapaja-úradnika ministerstvo vnútra odoprelo každú dotáciu krajinskému úradu. Ale skúmajme, či je výrok onoho mladého tajomníka Akadémie trestuhodný? „My sme tu všetci autonomisti.“ Ak je táto enunciácia trestuhodná u jedného, tak je trestuhodná aj u druhého, ak nie, tak nie. Keď nesmie kradnúť jeden, nesmie ani druhý ani tretí. Ak je takzvaný „autonomizmus“ taký prečin, že chceme preň odoprieť subvenciu Akadémii, tak ju prosím odoprieť aj katolíckej Kultúre, v spolkovom výbore ktorej sedia samí autonomisti, a prosím odoprieť peňažitý prídel obciam, kde sú klerikálno-národné výbory, teda autonomistické, a prosím ďalej, aby sa netrpel vôbec autonomistický program strán… Však je to nemožná žiadosť… A keď je nemožná, prečo je možná výlučne len pri Akadémii? My tu nesmieme podliehať politickej konkurencii a očerňovaniu istého dovoleného smeru, teda straníckosti. Ak to robíme, sami očerňujeme, sme tiež stranícki, neobjektívni, nespravodliví, lebo nadŕžame jedným na škodu druhých… Páni! Buďme logickí! Nekompromitujme seba a pána prezidenta… Nechcem byť zdĺhavý, lebo vidím, že sú páni už netrpezliví, preto končím a zradím dôverne, že naši takzvaní radikálni vlastenci nie sú „úchylné deti“ v Azyle, netreba nám hýbať úradným aparátom a vši hľadať…

— To nepríde do zápisnice, — napomenul predseda Homločkovi.

— Netreba nám svedectvo o lojálnosti… Tí páni sú na najlepšej ceste, aby sa s nami spojili… Netreba snímať predmet z programu, ale bezpodmienečne udeliť Akadémii, tejto, ako sa konštatovalo, našej historickej ustanovizni, výdatnú podporu… Nech nás i tu vedie Štúrov nacionálny duch…

Krokavec, dr. Lelkeš, Terenčéni čušali, ako čo by im boli vopchali šatku do úst, hoci v Petrovičovej reči prúdila voda na ich mlyny: obrana autonomistického programu. Rečník by bol očakával aspoň kratučký výkrik: „Dobre!!“ Ich mlčanie neznamenalo súhlas. „Či azda vedia už o pakte s vlastencami a hnevajú sa?“ Prišlo mu na um. Ani straník Koreň, inokedy taký pohotový na hlučné odobrenie, neprikývol. Škodoradostne sa mu zabeleli zuby, len uhryznúť. Klinček nespokojne vrtel hlavou. Dr.Rubár čmáral ceruzkou po programe, z čmáraniny vyšlo veľké cifrované „A“, pričom vypustil svoju spodnú peru. To iste myslel: „Celkom autonomistická reč. Tým si si neposlúžil.“ Cucák sa hrabal v médiách, nebolo badať na ňom nijaký dojem. Koziakovský si vytieral kútiky, rozmýšľal, či má protirečiť, mýlilo ho v tom tvrdenie Petrovičovo, že sú vlastenci na najlepšej ceste, aby sa spojili s kladnými politickými stranami. Malérnik si oprel o lakeť hlavu a díval sa bezmyšlienkovite na oblok.

Mangora vstal.

— O čom? — spýtal sa predseda.

— O predmete.

Predseda netrpezlivo trhol rukou.

— Ešte? Že sa vám chce! Neskončíme do tretej. Musím odložiť pokračovanie na štvrtú.

— Nie, nie! Skončme. Cestujeme, — ozvali sa niektorí.

— Celkom nakrátko, — nedal sa umlčať Mangora.

— Všetko vieme. Mlčte už.

— Nedám sa terorizovať vo vykonávaní svojich práv, — zaťal sebavedome. — Chcem ešte raz upozorniť, že tu ide nie tak o nás, ako o nespokojného Angličana, ktorý môže odvrátiť od nás svoju blahosklonnú tvár a zmočiť svoje publicistické pero do našej rozorvanosti, čo nám poškodí. Dobre bude, keď vec dôkladne vyšetrime a prajný výsledok oznámime.

Povedal ešte niekoľko slov, ale tiež už zanikli v šomravej nevšímavosti. Výborníci si kládli písma do tašiek, obzerali sa, kde majú zavesené kabáty, klobúky a paličky, otvárali priečinky, aby v nich niečo nenechali. Dr.Rubár už aj vstal.

— Teda popoludní o štvrtej? — chcel vedieť od predsedu.

— Je tu ešte niekoľko predmetov. Samé cesty, — presviedčal Koreň, — skončme, pán prezident, poobede nik nepríde.

— Tak čo s Akadémiou? Aký je úradný návrh? — pozrel predseda na referenta.

— Navrhujeme stotisíc korún.

— Pridŕžam sa svojho návrhu, — zahatil Klinček, — sňať z programu. To je naozaj vážna vec.

— A ja svojho, — namrzel sa dr. Rubár, — nech dá Akadémia osvedčenie o lojálnosti, a basta!

— Nie! Nech sa vec vyšetrí! — nepopustil Klinček.

— I ja som za vyšetrenie, — podporoval Mangora.

— Nemá zmysel vyšetrovať nevinného, — stál na svojom Petrovič, — tak môžete i ku mne prísť, že som podporoval spáchanie zločinu.

— Veď len počkaj, iste prídu a bude po tvojej kandidácii, — hrozil Koreň.

Petrovič sa zháčil.