— Preboha! Poštu nemáte? Musíte chodiť do susedov? — pozastavoval sa, balansujúc na brvnách pred kostolom v Malej Vsi asi pred sto sedliakmi. — Hocikto by mohol byť z vás poštmajstrom. 2I podrichtár alebo niektorý boženík. Čítať, písať vedia, rubriky uhádnu, pečiatkou udrieť miesto na čelo na papier sú navyknutí a rátať do troch tisíc je nie kumšt; poštára už aj tak máte… Ako že dva krát dva sú
— Nech žije! — ozvala sa národná kolektivita.
— A žiadate i četnícku stanicu? — preberal vošky zhromaždených. — Bude. Ak máte súcich chlapov za četníkov, len mi povedzte. Musí prestať, aby sa vaši mládenci každú nedeľu poprali… Pašienky?… Vezmeme si lacnú pôžičku, kúpime od grófa horu Horekoncom, vyklčujeme si ju, za klčovanie si budeme rátať riadny plat a zárobkom si dlžobu vyplatíme. Je to ľahké… Len, pravda, musíte hlasovať na stranu
— Most cez Bystrú že sa tri roky robí, — rečnil v Kokošovciach a oči mu stĺpkom stáli. — Na koho ste hlasovali pri predošlých voľbách?… Nuž, pravda, na národných socialistov, — vytiahol Bratislavana z vrecka, — počujte, čo tu o nich píšu: „Veď sú to samí ‚zřízenci‘ a ‚ouřadové‘, ktorí sa nevmestia do svojej tenkej kože. Ich dvojgrajciarové plátky sa zadrapujú do všetkého, čo sa tu robí v prospech štátnej a slovenskej veci… Takí vyfrčkárení panáci. Mestské podzemie. Skaderuka, skadenoha. My tvoríme hodnoty, a nie ich kávová politika… Nákaza, deštrukcia…“ 3Tak píšu, a váš most nebude hotový, ak sa nenapravíte. Musíte hlasovať na nás a most bude „eins, zwei, drei, vier!“ A aby lepšie presvedčil, strhol si čiapku a ukázal:
— Sláva, štvorke!
— Sláva, — ozvali sa Kokošovčania.
— Počúvam ponosy a lamentácie, — dodával srdca Sielničanom, — že nemáte na soľ, handry na seba, čo obuť? To by bolo, aby sme my hladovali!
Vytrhol lístok zo svojho blok-notesa, kam si zapisoval ponosy, a chytro načmáral. „Pošlite hneď štyri vagóny krúp a štyri bôbu. Hrozí hladový týfus. Ľudia už mrú.“
— Zaneste na poštu. Na to je krajina v Bratislave, aby sa o nás starala, — mrdol fúzom na smiech, — netreba zúfať. Pomoc je istá. Naši
Tu vysvitlo, že ani táto krásna a veselá pesnička sa nehodí na agitáciu, lebo sedliak Ďuro Zámočník, utrúc si ukazovákom podnosie, celkom nečakane začal prestupovať, akoby ho päty pálili, a zanôtil:
Okolostojaci sa zamračili, čo ruší reči pána poslanca? Ale boli i takí, ktorí sa zarehotali a dospievali so Zámočníkom:
Petrovič zdúpnel. Zlú pesničku si vybral. Zrádza na stranu ôsmu a deviatu. Spravil veľký polkruh pravou rukou, aby bolo ticho, a keď žartovníci zatíchli, pustil do vetra, nepremysliac si, čo hovorí:
— Tá nebude našou piesňou. To je pieseň falošná, ako pekná dievka: preberá si. My chceme takú, čo nás posilní v našom sedliackom presvedčení a nehádže okáľmi sem i ta. Nech je našim
Hoci i kládol prízvuk na štyri, predsa len skočil do pesničky medzi štyri kozy i
— Nech žije strana
— No, keď piata, vy mamľas, — vzbĺkol Petrovič v hneve na Zámočníka, na seba a na pesničku, — tak nebude ani krúp ani bôbu.
Dlho sa dal prosiť, aby neodvolal telegram, len keď Zámočník odprisahal, že je kamarátom
To bol jediný malinký neúspech Petrovičov, a ani nie tak neúspech jeho, ako neúspech bezcharakternej a kašičkárskej pesničky. Človek ozaj nevie, kde si môže rozbiť nos o faloš.
Od tých čias sa chránil
Vtedy by bol Zámočníka napichol na ražeň a tak pražil, bol by nechal dedinu bez krúp, a chudák Zámočník bol nevinné jahniatko proti kortešom iných strán, čo tí všetko pohovorili na štvrtú stranu!
Nenechali na nej čistej škvrnky.