Demokrati

— Preboha! Poštu nemáte? Musíte chodiť do susedov? — pozastavoval sa, balansujúc na brvnách pred kostolom v Malej Vsi asi pred sto sedliakmi. — Hocikto by mohol byť z vás poštmajstrom. 2I podrichtár alebo niektorý boženík. Čítať, písať vedia, rubriky uhádnu, pečiatkou udrieť miesto na čelo na papier sú navyknutí a rátať do troch tisíc je nie kumšt; poštára už aj tak máte… Ako že dva krát dva sú štyri, budete mať poštu. Nech žije štvorka!

— Nech žije! — ozvala sa národná kolektivita.

— A žiadate i četnícku stanicu? — preberal vošky zhromaždených. — Bude. Ak máte súcich chlapov za četníkov, len mi povedzte. Musí prestať, aby sa vaši mládenci každú nedeľu poprali… Pašienky?… Vezmeme si lacnú pôžičku, kúpime od grófa horu Horekoncom, vyklčujeme si ju, za klčovanie si budeme rátať riadny plat a zárobkom si dlžobu vyplatíme. Je to ľahké… Len, pravda, musíte hlasovať na stranu štyri… Len mŕtvych štyria nesú, a my sme živí, pomôžeme si…

— Most cez Bystrú že sa tri roky robí, — rečnil v Kokošovciach a oči mu stĺpkom stáli. — Na koho ste hlasovali pri predošlých voľbách?… Nuž, pravda, na národných socialistov, — vytiahol Bratislavana z vrecka, — počujte, čo tu o nich píšu: „Veď sú to samí ‚zřízenci‘ a ‚ouřadové‘, ktorí sa nevmestia do svojej tenkej kože. Ich dvojgrajciarové plátky sa zadrapujú do všetkého, čo sa tu robí v prospech štátnej a slovenskej veci… Takí vyfrčkárení panáci. Mestské podzemie. Skaderuka, skadenoha. My tvoríme hodnoty, a nie ich kávová politika… Nákaza, deštrukcia…“ 3Tak píšu, a váš most nebude hotový, ak sa nenapravíte. Musíte hlasovať na nás a most bude „eins, zwei, drei, vier!“ A aby lepšie presvedčil, strhol si čiapku a ukázal:

V tejto štici
štyria vlci.
Von, von, huncúti.

— Sláva, štvorke!

— Sláva, — ozvali sa Kokošovčania.

— Počúvam ponosy a lamentácie, — dodával srdca Sielničanom, — že nemáte na soľ, handry na seba, čo obuť? To by bolo, aby sme my hladovali!

Vytrhol lístok zo svojho blok-notesa, kam si zapisoval ponosy, a chytro načmáral. „Pošlite hneď štyri vagóny krúp a štyri bôbu. Hrozí hladový týfus. Ľudia už mrú.“

— Zaneste na poštu. Na to je krajina v Bratislave, aby sa o nás starala, — mrdol fúzom na smiech, — netreba zúfať. Pomoc je istá. Naši štvorkári nepripustia hlad. Môžeme si smelo zaspievať, miesto toho, aby sme vláčili nosy po zemi:

Štydyri, štydyri,
hej, mám frajerky štyri…

Tu vysvitlo, že ani táto krásna a veselá pesnička sa nehodí na agitáciu, lebo sedliak Ďuro Zámočník, utrúc si ukazovákom podnosie, celkom nečakane začal prestupovať, akoby ho päty pálili, a zanôtil:

Mám ich osem, devať,
mám si v čom preberať.

Okolostojaci sa zamračili, čo ruší reči pána poslanca? Ale boli i takí, ktorí sa zarehotali a dospievali so Zámočníkom:

Mám ich osem, devať,
hej, mám si o čom preberať.

Petrovič zdúpnel. Zlú pesničku si vybral. Zrádza na stranu ôsmu a deviatu. Spravil veľký polkruh pravou rukou, aby bolo ticho, a keď žartovníci zatíchli, pustil do vetra, nepremysliac si, čo hovorí:

— Tá nebude našou piesňou. To je pieseň falošná, ako pekná dievka: preberá si. My chceme takú, čo nás posilní v našom sedliackom presvedčení a nehádže okáľmi sem i ta. Nech je našim štvrtým božím prikázaním: Cti seba samého, a tak nás budú aj iní ctiť. Na jazyku mal „i druhí“, ale to by bolo upamätovalo voličov na stranu „ druhú“, a ich azda i pomýlilo. Kým si toto uvedomil, prišla mu na um ešte jedna pesnička. Zaspieval:

Štyri kozy, piaty cap…

Hoci i kládol prízvuk na štyri, predsa len skočil do pesničky medzi štyri kozy i piaty— cap. Spevák neskoro zbadal, len keď už bolo nemilé číslo vypovedané: „Ten cap nám všetky hriadky pošliape,“ stŕpol. A naozaj. Zámočník sa zasa pohniezdil, otvoril rapavé gamby a nečakane zareval:

— Nech žije strana piata!

— No, keď piata, vy mamľas, — vzbĺkol Petrovič v hneve na Zámočníka, na seba a na pesničku, — tak nebude ani krúp ani bôbu.

Dlho sa dal prosiť, aby neodvolal telegram, len keď Zámočník odprisahal, že je kamarátom štvrtej strany, nechal telegram telegramom, uznávajúc, že kôň má štyri nohy, a potkne sa.

To bol jediný malinký neúspech Petrovičov, a ani nie tak neúspech jeho, ako neúspech bezcharakternej a kašičkárskej pesničky. Človek ozaj nevie, kde si môže rozbiť nos o faloš.

Od tých čias sa chránil Štydyri, štydyri a Štyri kozy znenávidel. Držal sa radšej koňa.

Vtedy by bol Zámočníka napichol na ražeň a tak pražil, bol by nechal dedinu bez krúp, a chudák Zámočník bol nevinné jahniatko proti kortešom iných strán, čo tí všetko pohovorili na štvrtú stranu!

Nenechali na nej čistej škvrnky.