Demokrati

— Milí cirkevníci, — škaredil sa napríklad jeden suchý ako slivková kôstka, — pozrite na to stádo kráv. To idú agrárnici na pašu. 4Po poliach spásli všetko, a ešte bučia. Vždy prežúvajú a vyzváňajú. Kadejaká bylinka po ceste, hneď chmatnú po nej. A pastiera nevidieť. Ten v Prahe bičom práska. On má na soľ. Prestierajú mu morské raky, veľké ako vaša spoločná pašienka. Červeným vínom si zapíja, a to je nie ani víno, ale vaša červená krv, chlpaté bundy mení na košele, a to sú nie ani bundy, ale vaša zodratá koža. On vám to odkazuje: „Sedliak, sedliak, sedliak, sedliak je pán.“ No, a páni ste vy?… Koľko má rokov ten váš zamastený širák? Dvesto? Tristo?… Ak chcete soli, handry, čižmy, musíte hlasovať na nás…

Pozrel po poslucháčoch, ako čo by bol sedem dedín vypálil. A voliči už vedeli, že je to korteš zo strany číslo sedem.

Prišli druhí, tretí.

— Notariát by ste chceli? To je najmenej. Ak chcete, i okresné sídlo dostanete. Budete centrom krajiny. Postavíme okresný dom. Novú dvojposchodovú školu. Kasárne. Vojsko. Len nesmiete na tých vydriduchov, lumpov a ošemetníkov hlasovať, ale na nás, číslo dvanásť.

Horí ohník, horí na Kráľovej holi.
Ktože ho nakládol? Dvanásti sokolí.

Sľuby rástli ako konope. Každý ich potiahol do výšky a cena voličov bujnela, ako keď sa o vola jedná odrazu dvadsaťjeden kupcov. Ľudia počúvali, prikyvovali, pochutnávali si, smiali sa, spievali, nahlas pochvaľovali a mudrovali.

— Dobrá by bola tá pošta a Froľo by sa hodil za poštmajstra. Četnícka stanica? To už. Hneď aj odasentovali Jana Trantarovičeje, Miša Kolesníkovie, Ďura, Paľa za četníkov. Oni by im šli po ruke. I pašienky. Pašienky by boli ešte najlepšie. Lepšie ako hradská cez dedinu alebo železnica, hoci by i to bolo dobré. Okresný dom. Škola. To by bolo aspoň roboty a zárobku.

Rečníci odchádzali a prichádzali. Voliči boli ráno jednotkári, na obed štvorkári, podvečer sedmičkári, podľa chuti. Akého ma chceš, takého ma máš. Čo sa budeme s nimi vadiť? Len keď už bolo ticho v dedine, sem-tam ktosi zahundral:

— Ký pes! Čo toľko chodia?

Našli sa pochybovači, ktorí podkopávali dôveru a nádej:

— Toľko capov, a len bobky po nich!

Sami kandidáti a korteši si najviac kazili, keď upozorňovali, aby tej alebo inej strane neverili, a keď sa sami bili v prsia, že sú len oni tí praví mesiáši, ktorí spasia národ a snímu z kríža tak, aby sa oni nemuseli dať ukrižovať.

— Každá líška svoj chvost chváli.

— A ty im veríš?

— Reči — plánky. Tvárka — lhárka.

— Drali nás, derú, budú drať ako za Jánošíka.

— Páni ostali, len Jánošíkov niet.

— Veď ti vravel, že sú sedliaci páni, že sedliaci vedú, a to sme my.

— Pekný pán, čo bruchom stíska a komu vždy na poludnie zvonia.

— Vedú, vedú — svoju biedu.

— Páni! Ale kto má opraty? Kto nás širuje? Kto hádže chomúty na naše krky? Kto poháňa?… Ej, strýco, nerozumiete. Kdeže máte pána v našej dedine? Farár, krčmár, trafikant. A kto ešte? Nás sedliakov je ako maku. Farár má jeden hlas, krčmár jeden a trafikant jeden, no, a každé zrnko maku po jednom. Čímže si naplnia koláče? Nami.

— A nám ich sľubujú.

— Ja verím, že dobre chcú.

— Chcú, ale nevládzu. Jeden druhému podkladá nohy. Počuli ste toho tenkého, že úrady nič nestoja, že sa mocú po nich ako ihly bez nite, pichajú, pichajú, ale šitia nevidieť… A ako sa posmieval, že „zřízenci a ouřadové“. To je ako sluhovia a úradníci!… A zemiaky dosiaľ idú.

— Tie ešte neposadili.

— Ten duchovný vravel škaredé, že sme dobytkom… A ten chlpatý, čo to papuľoval, že keby sa náš minister topil v hnojnici, nepodal by mu pomocnú ruku, ešte by ho vraj lepšie zamočil… 5

— Robí si z úst zadok.

— A sám drží slovo ako pes chvost.

— Tá ich pravda ako v koši voda.

— Zlatom píšu, hovnom pečatia.

— Poďme si radšej vypiť.

— Veru.

Po krčmách sa rozprávalo, ako sa v kraji stavia bez tehál, piesku a vápna, klčuje bez hory, píly a sekery, plnia bruchá bez pokrmu, odievajú bez šiat, obúvajú bez kože, trúbia bez trúb, hrajú bez husieľ a pichajú jeden druhého bez šidla.

I komisára Landíka poslali rečniť.

— Prosím si nejakú úpravu, — žiadal generálneho tajomníka Slamku. — Nerád by som ľuďom cigánil.

— Lož drží svet od Adama, ale my nebazírujeme na lži, — nafúkol sa generál v tajomníctve, — naznačujem vám „demokratickú spoluprácu, konsolidovanie pomerov, politický pozitivizmus, kolektívnu vôľu všetkých politických zložiek a riešenie mravných otázok postupne za sebou“.

— To som čítal, — pustil radu mimo ucha, — ale je to privšeobecné, chcel by som niečo konkrétnejšie. Aké potreby má sedliactvo, čo mu môžeme sľúbiť a splniť, — dorážal Landík.

— Ja len všeobecne. Podrobnosti vám povie richtár. Spýtajte sa jeho.

Landík vycítil, že ho generál nemá za nič, preto tak zvysoka hovorí s ním. Kandidát na tridsiatom šiestom mieste nemôže strhnúť masy. Obrátil sa na „drahého ujčeka“.

— Ako skúseného politika vás prosím, drahý ujček, čo to mám tým voličom povedať.

„Skúsený politik“ a pokorná žiadosť prečiarkli úmysel Petrovičov, že bude krátky s Landikom, obmäkčil sa a začal naširoko: