Za posledný mesiac vystavilo sa, predbežne v povetrí, mnoho družstiev, pôšt, četníckych staníc, dodalo mnoho striekačiek a hospodárskych strojov, zakúpilo tisíce hektárov hôr, vykonalo mnoho pôžičiek s nízkym úrokom, odpustila sa polovička dlžôb a všetky zaostalé dane, prestali exekúcie, prišla samospráva a ona opravila na štátne útraty všetky katolícke veže a kostoly, v povetrí lietali v záujme služby prekladaní nespoľahliví notári, úradníci, náčelníci, prednostovia, a všetci sa nadšene usmievali, boli ochotní, zdvorilí, klaňali sa stránkam, podávali im ruky, usádzali a pozorne vypočuli i toho najnepatrnejšieho človiečika. Úrady sa stali rýchle a lacné, nebolo treba tridsať dokumentov o narodení, pokrstení, občianstve, národnosti, doterajšej činnosti, počte detí, mravnej a politickej bezúhonnosti, vysokoškolskom vzdelaní, aby občan mohol zametať v niektorej štátnej kancelárii. Okresné sídla sa menili, ale sa aj dostali na každý laz. Pri každej dedine sa hnali železnice, betónové cesty. Zregulovali Dunaj, Váh, Nitru, Hron, Turiec, Žitavu, Ipeľ a všetky potôčky a riečky až hen po Torysu a Bodvu. Zakúrili do všetkých fabrických pecí, a čo je zrejmé, vystavila sa i lanová dráha na Lomnický štít s hvezdárňou. Angličania sa len tak hrnuli na najvyšší bod v republike, aby sa mohli ďalekohľadom pokochať v krásnom kraji, kde boli všetci ľudia sýti, nezávideli si a pracovali málo, ale dobre.
Našich dedinčanov väčšmi zaujímalo, keď sa rozniesla zvesť, že Sielničania naozaj dostali sľúbené
V Svätom Ondreji dávali závdavok po
Nielen Sielničania, Kočkovania, Obsolovčania, ale skoro celý kraj najradšej nastavoval uši na reči
Landík to zistil v Sielnici, kde tiež vyňuchával náladu dedinčanov. Vypočul v krčme za novinami tichý rozhovor dvoch sedliakov, sitára Riečicu a spurného, prieberčivého Zámočníka.
— Vidíš, ty chmuľo, — krstil Riečica Zámočníka, — akých „osem, deväť“? Skoro si nám to vtedy pokazil s tvojím „mám si v čom preberať“. Teraz si dostal krúpy zadarmo.
— Čo len to, — málil Zámočník, — v Kočkovciach vysekali a každý dostal pol kila slaniny.
— Nemáš si čím krúpy omastiť?
— V Obsolovciach mali rybky na večeru.
— A ty by si chcel morské raky ako minister?
— Krúpy! — vypustil opovržlivo gambu, — predtým dávali guláš a pivo, cigarami núkali, a teraz krúpy. To je nie po pansky. Už sa mi nosom tisnú.
— Za tvoj sprostý sedliacky hlas sú i krúpy dobré, — napálil sa Riečica, — predsa je to len strana najlepšia.
— A ktoráže je to? — robil sa Zámočník.
— Koľko vriec si dostal?
— Štyri malé.
— A nevieš, po koľko bolo v nich?
— Po štyri kilá.
— No, no… Ty baraní roh…
— Aáá, — brieždilo sa Zámočníkovi, — „Štydyri, štydyri?“ Ten pán s bradou ako pálená tehla?
— Tototo.
— Nnno, — zamliazgal ústami, ako čo by bol sardinku prežrel, — ešte ujde, len keby poslal aspoň škvarák na tie krúpy.
Landík zložil noviny, vytiahol notes, ako to aj „drahý ujček“ robieval, a zapísal si:
„Do Sielnice poslať škvarky.“
16. Politická zmenka
Rozvalidovi sa nechcelo vstávať z postele. Rana na čele a na tyle sa už zahojila, náplaste sa odlepúvali, bolo ich možno už i strhnúť, ale načo vstávať? Nemá čo robiť. Banka ho vyhodila. Kam ísť, keď nie do banky? Od tridsiatich rokov tak navykol ráno pred deviatou ticho privrieť dvere a ísť bystrým, trhaným krokom do jednoposchodového domu s veľkou tabuľkou, s pozlátenými vypuklými písmenami: Banka Kriváň, úč. spoločnosť.
Postavili mu kríž na tento obvyklý chodníček. Zakázaná cesta. Keď tým chodníčkom nemôže, radšej vôbec nejde. Stratil postať — stratil záujem o život. Nič ho neteší, je mŕtvy. Mŕtvy nech leží.