Demokrati

Ešte dobre, že tu bola Anička. To nebol kvet do náhrobného venca alebo kytky. Mala na sebe len bielu zásterku a čepček na hlave, ale jej sviežosť, nádych zdravia na tvári, trblietanie v rosistých očiach, a hoci v duši stiesnenie nad položením jej pánov, poletujúci úsmev na perách, nahrádzali pekný jarný deň a celú lúku kvetov.

Rozvalidovi, keď ju videl, ožila muška na brade a bez bzučania vyletovala pod nos. S chvíľkovou radosťou brával jej z ruky tanierik so zemiakovou kašou.

Nebola to už len kuchárka. Stala sa členom rodiny, akoby dcérou. Sedávala často v stolovej a veselila prítomných. Rozháňala mraky ako jarný vietor a sušila mokrotu v drobných jarčekoch zostarnutej, ožltnutej Rozvalidovej tváre. Pustila korienky do sŕdc od tých čias, ako sa direktor podstrelil a jeho žena na srdce ochorela. Nebola to len vďaka za opateru, čo Aničku presadilo do ich duší, ale to, že videli na nej a v jej konaní úprimnú sústrasť nad ich nešťastím a srdečnú vôľu pomôcť. Ostatní priatelia(?), keď i prišli navštíviť, len bedákali a rozohňovali sa naoko nad nečestnosťou ľudí, ale nebolo ani za necht chuti čo len krok spraviť v prospech stroskotaných, za akých ich pokladali. Ako aj pomáhať, keď išlo o ťažké peniaze? To len Anička mohla byť taká naivne dobrosrdečná, že ponúkla svojich vyslúžených niekoľko tisíc korún.

Chodil zavše i Mikeska.

Nemohlo sa mu uprieť, že mal dobré a statočné úmysly. Horlil proti nešetrným spôsobom exekvujúcej banky, absolútnej bezcharakternosti politikov-žírantov a proti perfídnosti politickej strany, ktorá nechcela uznať zmenku za politickú a odoprela platenie; karhal správu Družstva, zlorečil advokátom, chcel i pomôcť významnému straníkovi a členovi miestneho výboru strany, možno, že i pomohol tým, že písal vplyvným poslancom, ktorí, tak sa zdalo, zakročili, lebo peňažný ústav ktosi uchlácholil, hoci, môže byť, pomohol Rozvalidov revolver a vycedené kalúžky krvi. — Ale nemusel by chodiť. Iste chodí len kvôli Aničke.

„Ten nám ju chce vziať,“ strašila myšlienka Rozvalida, „izby budú zasa prázdne, bez slnka.“

— Čo len sem toľko chodí? — vybúšilo raz z neho.

— Iste kvôli dievčaťu, — odpovedala žena zostrašene.

— Tak nech zostane doma, — udrel prudko.

To bol jeho predošlý hlas, ako korbáč. Zaťal ním. Až ju horúčka obliala. „Preberá sa,“ mihlo jej hlavou. „Mužova nevšímavosť sa stráca,“ zaradovala sa. Ale jej hneď i čosi pošeptalo: „Žiarli na Mikesku pre Aničku.“ Chcela mu to i povedať. Zabrzdila sa: „Nech sa len o niečo zaujíma, nech sa len zobudí. Tak sa zotaví a vráti do života.“

Pozorovala a badala, ako jej muž oživuje v spoločnosti dievčaťa. Závidela, niekedy si i dlane tisla na srdce, ale dožičila manželovi, aby zaháňal svoje trudné myšlienky. Probovala napodobniť dievča, usmievala sa aj ona na muža, bola prítulná slovami i telom. Muž sa jej tiež usmieval a láskal ju. Lenže to nebolo také ako pri Aničke. S ňou sa to zdalo povinné, oficiálne konanie služby, a pri Hane mu oči žiarili, tvár dostávala farbu, bystrá, zajakavá reč cengala zvoncom.

„Aby sa mi ešte nezaľúbil!“ ľakala sa a cítila tlkot tepien v uchu, slabosť jej udierala do nôh, musela si sadnúť. „To by bolo strašné!“ Porovnávala sa s kamienkom, ktorý hádžu do vody. „Lepšie by bolo, keby si ju ten Mikeska vzal.“

A zasa Mikeska prišiel, meravela, že je muž nespokojný, vstáva, nevie postáť, sadá, nevie posedieť, chodí sem-ta, zastáva a zas chodí. Čosi ho trápi. Je podráždený, kyslosť mu vstupuje do čŕt, do slov, posunky bystrejú, reči sa náhlia, pľujú. Lepšie by bolo, keby ten Mikeska nechodil.

— Tomu Mikeskovi sa páčiš? — vyzvedala sa u dievčaťa.

— Nikdy mi to nepovedal, — odtískala.

— A keby ti povedal?

— Na chvály nedám nič. Kto chváli, nekupuje.

— A keby ti to povedal?

— Tomu som ja málo.

— A keby nie?

— Dobrý človek.

— Dvaja dobrí by ste sa zišli.

— To by bolo zle.

— Prečo?

— Mnoho je na svete zlosti. Nepremôžu ju štyri dlane.

— Pravda, pravda.

Nič sa nedozvedela. Dievčatá o svojich srdcových veciach hovoria vždy naopak pred cudzími, aspoň vo dne, keď im vidieť do tvárí. Ak nadíde dôverná chvíľa, nadíde potme. Dôvera rastie s tmou. Potme sú dievčatá úprimnejšie a skôr povedia pravdu. Ale svitne deň, a sú presvedčené, že sa včera v noci pomýlili.

„Spýtam sa jej v dôvernej chvíľke,“ rozhodla pani, a usmievajúc sa plachým úsmevom každému, v strachu a tajne stopovala po všetkých troch, kam sa Aničkina prítulnosť obracia.

Ani manžel ani dievča nemysleli na to, aby paniu zarmucovali. Direktorovi neprišlo na um, aby otváral svoje zmorené srdce pred Aničkou a zatvoril pred svojou ženou. Anička mu bola len rozkošným dieťaťom, ktoré vie nacediť niekoľko sladkých kvapák do jeho pohára, preplneného horkým nápojom. Mal v nej rád tieto sladké kvapky zabudnutia. A dievča ich len cedilo chorému, opustenému, trápenému človeku, ktorý potrebuje liek, opateru, lásku, milé slovíčko, minútovú radosť. Neváhala by ho i objať, i bozkať, len aby ho potešila, a tým i paniu, že sa darí, čo obidve chcú: zobudiť ho, aby mu svitlo, že aj okrem banky je život.