Demokrati

Keď ho doktor zduril, že niet príčiny ležať, a kto chce žiť, nech sa postaví aspoň na podošvy, len-len že nevybuchol: „Nechcem žiť.“ Nevypustil zúfalé slovo, lebo tam stála i jeho žena so slabým srdcom, a vedel, ako by ju rozčúlil takýto výrok. Vstal, ale nešiel z domu. Nebude sa ukazovať, aby ľudia nepozerali na neho s ľútosťou alebo škodoradostne. Nemohol by každému vysvetľovať, čo sa s ním stalo a ako sa to stalo. Chodil po veľkých izbách bez pokrovcov, ktoré stáli zvinuté na hŕbe v pitvore, s nerozostaveným náradím, čakajúcim v neporiadku po kútoch na odvlečenie, ako to exekútor na rozkaz banky nariadil, aby tlačil a prinútil direktora i jeho ženu usporiadať si túto trápnu dlžobu. Byt bol ako zoblečený mŕtvy človek so všetkými svojimi škvrnami, vyrážkami, vredmi a nedostatkami po holom tele. Tak sa ho žiadalo niečím prikryť.

Nervózne hmatal náplaste na čele a na vyholenom tyle, ako čo by bolo hlavnou vecou, či dobre držia, a ťahal sa pritom z miesta na miesto ako hrbatá tôňa, neumytý, neučesaný, v papučiach, v župane s nezaviazanou šnúrou, ktorá sa vliekla za ním ako povraz obesenca, ktorý spadol zo šibenice.

Zavše zastal naprostred izby alebo obďaleč obloka a díval sa von. Maril sa mu cintorín. Telegrafické stĺpy boli ako kríže, úbohé holé stromy ako žobráci, obloky a špinavé steny domov ako hrobky, sčerneté kôpky zmeteného snehu popri dláždených chodníkoch a vysoké strechy domov ako rad hrobov. Šli furmani s dlhými brvnami po vyleštených koľajach ako zakutaní funebristi pri dlhom mŕtvom. Z nozdier koníkov valila sa para ako z pohrebného kadidla. Všade smrť. Tučné holuby poletovali v slnečnom povetrí, vrabce ďobali v truse, chlapi kričali: „Hou, hou!“ Vozy škripeli. Usmiaty malomešťan v krátkom zimnom kabáte prebehol cez hradskú… Tu by bol ešte život… Rozvalid ho nevidel. Pozrel do seba, a tam bola jeho minulosť, ktorú sto ráz premyslel, a vše mu kľuvala v srdci ako dravý vták. Bolelo ho to. Bôľ tisol sa mu do hrdla, do nosa, do očí a on držal toho dravca pri rane, aby v nej zobal a trhal ju, nech bolí.

Sadol si do fotela k peci. Zas len premýšľal, ako sa to všetko stalo.

Chybným krôčikom.

V prostom meštianskom živote si človek môže jedným chybným krôčikom niekedy i nohu zlomiť, ale v banke bankový direktor si takým krôčikom môže celý svoj život dolámať.

V istý deň mu predložili dve zročné zmenky. Jedna bola komisárova Landíkova na päťsto korún a druhá, takzvaná „politická“, na pol milióna korún, na ktorej boli podpísaní samí veľkí ľudia v spoločenskom, obchodnom a najmä politickom živote, od ktorých, v prípade potreby, môže ústav, azda i jeho vedúci, všeličo dosiahnuť. Tí majú styky so smerodajnými kruhmi. Neoplatilo by sa banke, keby ich nahnevala protestom zmenky. Kdežto o Landíkovi sa to nedá povedať. Ten „zvádzal“ jeho kuchárku.

Preto rozhodol:

— Landíkovu zmenku protestovať. Tú druhú si páni zariadia. Ja sa už postarám.

To bol prvý chybný krok.

A ako už býva pri chybnom kroku, aby človek nepadol, pomáha si pre rovnováhu nielen druhou nohou, ale i rukami, chytajúc sa i povetria, čím sa dostáva do neprirodzeného položenia, — tak i direktor Rozvalid po prvom potknutí sa v dôvere v panskú šľachetnosť nepredniesol vec ani správe. Týždne a mesiace sa míňali, a noblesa čušala. Čušala na listy, na osobné zakročenia, i po expresných cestách, i po zúfalých krikoch a prosbách. Čušala ako Dunaj. Nezažblnkotala veselou vlnkou. „Dáme vec do poriadku.“ Tiekla nemo, popolavo, žlto, čierno vo svojich korytách, stála so zamknutými ústami, alebo sa ticho hojdala v bedrách so zloženými rukami na chrbte, sprosto sa dívajúc na užasnutého človeka.

Rozvalid čím viac písal, tým boli žíranti negramotnejší, čím viac cestoval, tým boli nehybnejší, čím bol hlasnejší, tým oni tichší, čím väčšmi zúfal, tým veselší, čim viac prosil, tým väčšmi tratili sluch a pamäť.

„Ja o tej zmenke nič neviem.“ „Veď je tam váš podpis.“ „Nepamätám sa…“ „Ja som si od vás nepožičal…“

Poniektorí boli i zlomyseľní: „Hja, čo ste neprotestovali.“ Iní naháňali strach: „Pol milióna ste hodili do vody — ľahkomyseľnosť!“ Našiel sa i taký, ktorý sa rozveselil a zarehotal sa: „Nevedel som, že v mojom veku budem môcť vyskakovať,“ čím myslel, že „vyskočil“ z obliga.

Prijímateľ na zmenke bol len ako človek veľa hoden, ale na zmenke nestál za nič. Rozcítil sa síce, ale nemohol nič podniknúť proti jalovým srdciam a boháčom s bukovými čelami. Povedal toľko, že sa peniaze dali do Družstva na výrobu koží s obmedzeným ručením, ktoré je v rukách kresťanských socialistov, aby sa obrátil na vodcov strany. Lenže to boli zväčša práve páni žíranti, a ako oni, tak i Družstvo malo na sklade len nespracovanú hrubú kožu, ktorú, ako sme videli, neobmedzene vynukovalo.

— To je nie naša vec, — odpovedala rezolútne slávna správa.

Rozvalid sa chytal za hlavu. Nenašiel v nej viac rozumu, nemal čo do hrsti vziať, habol do priečinka a vypapral z neho starý revolver.