Demokrati

— Pôjdeš i do novomestského volebného kraja, tam ťa poznajú. Ako bývalý okresný komisár budeš mať istý vplyv. Tvoje miesto, ako mi to pán predseda oznámil, bude ôsme, deviate. Pred tebou je síce vlastenec, ale starý človek, skoro invalid, takže máš výhľady. Vzchop sa! Môžeme byť kolegovia ešte i v parlamente. Mám síce plno roboty, ale ti pomôžem. Nový Hrad je na strelenie od Starého Mesta. Niekedy ta zaskočím a podporím ťa.

Landíkovi strach prešiel po chrbte. Strach sa ho zmocnil, v Starom Meste ho veľmi poznajú. Nebudú ho mať za nič — pre Aničku… Ale ju aspoň uvidí, pozhovára sa s ňou… A Anička mu zasvietila ako večernica. Zahniezdila sa na nebi, zazrel jej trblietanie a politika ušla do tmavej brány, stratila sa v tme. Pekná, jasná istota zmohla tienistú nejasnosť a zo strachu vykľuvala sa radosť. Neveril, čo ujček hovoril o jeho kandidátke, ale veril v to, o čom sa mu snilo.

— Len nijaké teórie nie, — poúčal Petrovič, — iba ak viera v pánaboha. Na pánaboha ešte dajú na dedinách. Najmä starší a ženy. Nespomínaj im veľmi robotu v potu tvári. To nemajú radi. Práca je nie ideál. Keby z leňošenia plynul zárobok, to by bolo najkrajšie. Toto, pravda, nebudeš hlásať, ale si pristrihneš reči tak, aby nezamestnanosť bola štátom čím výdatnejšie podporovaná, najmä tam, kde nijakej roboty niet, a kde je dosť roboty, tam zasa povieš, aby sa robilo čím menej a za vysoké mzdy.

— To je nie náš program, — prebíjalo hlavu Landíkovi, ktorý sa v myšlienkach vrátil zo Starého Mesta k ujčekovi.

— Náš program je nateraz získať čím viacej hlasov. Berieme z každého programu to, čo sa národu najlepšie páči. Od katolíkov pápeža, od evanjelikov Luthera, od vlasteneckých radikálov nacionalizmus, od kapitalistov sviatosť vlastníckeho práva, od socialistov nacionalizovanie a kolektivizovanie majetku, my velebíme techniku a rozbíjame nepotrebné stroje, klaniame sa demokracii, v ktorej chce zvíťaziť jedna strana, aby mohla diktovať ostatným. My sme ten prostriedok, tá rieka so zlatým dnom, ktorá sa valí medzi dvoma nepriateľskými, proti sebe položenými brehmi a podmelie, odrypne raz kus z pravého a raz kus z ľavého brehu…

— Ako pekne viete hovoriť, drahý ujček, — nemohol sa zdržať Landík.

„Dobrý šuhaj,“ naladila táto chvála Petroviča.

— Ty len to rob, čo ja robím, — posmeľoval ho, — stavaj, zakladaj, klčuj, nadávaj a rozdávaj. Všetky sľuby sa môžu splniť len vtedy, keď pôjdu masy za nami.

— A možno aj trošku rebelantský?

— Len rebelantský. Nečítal si, čo hovoril náš premiér? „Čím skvelšie sú úlohy zemedelca v slobodnom štáte, čím krajší je jeho pokrok duchovný, tým drahšia nech nám je pamiatka sedliackych rebelov. Bez sedliackych rebélii by sa nebola zrodila národná sloboda.“

— To bola minulosť. Teraz azda tých rebelov netreba. Škodili by slobode.

— Slobody nikdy nemáme dosť, ako života, ale ja som pri tom myslel len na spôsob reči, — opravil sa Petrovič, — chcel som povedať, že musiš mať teplotu, cit, oduševnenie, ktoré prelievaš zo svojej nádoby do iných. Chladný, rozumný tón patrí do parlamentu. Opätujem: hlavné je prevaha čísla a ešte čosi: Nevolaj nikdy: Nech žije ten alebo ten! Vyvolávaj číslo: Nech žije štvorka! Aby si nezabudol. I veselo i vážne. Môžeš si i zaspievať.

Upozornil ho, aby si pri výbere piesní dal pozor, a spomenul, vstávajúc a podávajúc mu ruku, ako sa mu ozval na „Štyri kozy“ — „piaty cap“ a na „Štydyri“ akýsi chruňo, že má strán „osem, deväť, má si v čom preberať“.

— Zavinil by si ohromný zmätok, keby si tak v reči oslavoval našu plodnosť: „V jednom kútku štvoro a v druhom pätoro, tu máš, duša moja, všetkých devätoro“, alebo našu povestnú robotu: „Štyri ruky viac urobia ako dve“; a či už našu skromnosť: „Kde sa najedia štyria, naje sa i piaty“, alebo našu gazdovlivosť: „Štyroch obíde, piatemu nič nedá“, aby si, pánboh ťa chráň, náhodou nevolal voličom: „Štyri kočky zadrhol a tú piatu nemohol…“

— Prišiel kocúr, pomohol, — dokončil Landík a heglo ho od veselosti.

— Pozor! — volal za ním Petrovič, keď už šiel dolu schodmi, — nech ťa nezvábi: „Dva krát dva sú štyri!“

Takto poučený chytro si osvojil programový hrnček s miešanou kašou a šiel ju rozdávať do dedín. Umienil si, že nebude klamať, ale nakoľko možno, vážne pomáhať a aspoň krivdy si zapisovať a pozorovať náladu. Ak by niekde od krívd veľmi kričali, zakričí i on.

Stretol sa s krásnou krajinou.