Demokrati

Akoby nie. Všetky tisícky, ktoré si poodkladal za tridsať rokov, cenné papiere, rodičovský dom, ženine šperky, pokrovce, náradie mal dať za cudzích. Pred výstrelom pochodil mestských advokátov. Tí mu nadali:

— Mali ste mať rozum v pravý čas.

„Ruinovaný človek,“ myslel si. „Celý majetok mu pôjde na túto zmenku… A potom, samí veľkí ľudia sú na nej… Kto sa bude paprať?…“

Rozvalid onemel.

Ľahol si do postele. Revolver pod podušku. Cítil, že je bezcenný papier, ako tá nezariadená zmenka v portfeli, predtým znamenitá, neskoršie dubiózna a teraz zlá — celkom stratená.

Počká na revíziu.

Keď odišla revízia, prestali mu dávať poštu. Listy podpisoval prokurista. Nevolávali ho na cenzúru pôžičiek. Nevyjednával so stranami. Zachytávali ich iní. Nereferovali o ničom. Nepredkladali zápisnice na prečítanie. Posielali ho von zo zasadnutí správnej rady s dôvodom, že bude o ňom reč. Vykrámili všetky straty, ktoré utrpel ústav od svojho založenia, a obviňovali jeho. Nevedel, čo sa v banke robí, len to, že všetci bojujú proti nemu. Na jeho otázky odvrkovali, alebo čušali. Nevideli ho. Stal sa povetrím. Bol to dočasne ešte tichý, ale zjavný bojkot proti nemu, nariadený revíznou komisiou. Bezočivosť podriadených úradníkov sa vzmáhala a konečne vyvrcholila v tom, že postavili stolík pred jeho dvere, ktoré viedli do všeobecnej úradovne, aby nemohol prejsť k nim zo svojej správcovskej izby. Keď si to zakázal, najzelenejší praktikant, ktorého on priviedol do banky, hodil mu do tváre:

— Doma si rozkazujte.

Volal ho na zodpovednosť, ale prv, ako by ho mohol dať potrestať, potrestali jeho. Doručili mu list, že je prepustený, lebo poškodil banku o milióny, ktoré bude musieť nahradiť. Bránil sa.

Neosožilo. Prišla žaloba prvá, druhá, tretia. Bezočivý list jeho žene, že za straty je i ona zodpovedná. Prišli exekúcie, tvrdé, bezohľadné, nemilosrdné. Okrem úradných pečiatok v istý večer zapečatila ich aj krv do smrti utrápeného direktora a zatriaslo sa srdce jeho ženy, hotové roztresknúť sa a zastať…

V Rozvalidovi sa prevracalo všetko, rozum, srdce, žalúdok, hlava. Život ho dokonale kopol a smrť ho ešte nechcela. Postavili ho na nohy, ale bolesti zostali. Bolel ho každý klinček, na ktorom visel obraz, hodiny, keď bili, lyžička, keď cengla, pohár, keď zazvonil… „Nič je nie moje.“ Ale horší bol pocit opustenosti a životnej prázdnoty. Zdalo sa mu, že ho spoločnosť vytrela spomedzi živých. Boli slávnosti, večierky, schôdzky. Nik ho nevolal. „Veď by som nebol šiel, ale to oni preto, lebo ho ‚direktora‘, pokladajú za mŕtveho. Ktože bude zvať mŕtvolu medzi veseliacich sa?“ Díval sa na svoju knižnicu s odbornými dielami a myslel: „Tomu som žil. V tom som sa vyznal. Načo mi je to všetko? Len podpáliť.“ Ťažko mu bolo dotknúť sa knihy, lebo by ho zasa chytila ľútosť.

Nebolo v ňom dvižnej sily: chuti žiť. Opustil sa. Hodil rukou, ako čo by prsť hádzal do jamy, kde mal ležať. Vo foteli ticho plakával nad svojím vlastným hrobom. Ale len keď bol sám. Pred ženou sa premáhal, aby ju nezarmútil, hoci keď hľadel na ňu, bolo mu ešte smutnejšie. Žiadalo sa mu nahlas zavzlykať, hodiť sa na jej prsia a poprosiť ju o odpustenie. Stálo ho to mnoho úsilia, aby sa zdržal. „Milá žena, drahá žena!“ plakal v duchu, „krásny život som ti pripravil. Ani deti, ani pohodlie, nijaká radosť. Kam sa podeješ na starosť?“

Bol nežný k nej ako nikdy predtým. Hladkával jej rozčuchrané vlasy, potľapkával po lícach, pritisol k sebe a starostlivo sa spytoval:

— A srdce?

— Už je dobre, — potešovala ho a v smutných očiach zablysli iskierky úsmevu. — Tí páni sa spamätajú, — povzbudzovala.

— Iste, — veril kvôli nej, — poradím sa s veľkomestským advokátom. Títo tu dúchajú do jedného vreca.

— Pomaly náplasť zoberieme.

— Zoberieme, a potom pôjdem.

A hlavou sa mu točilo javisko so životnými scénami, ako táto malá, pekná žena vedela udržať domácu harmóniu večným ustupovaním. Koľko ráz sa oboril na ňu, klial ju, vysmieval sa jej, nadával, a ona vždy ustúpila, dala mu za pravdu, bezbranná vykrútila zbraň z jeho ruky. Tým chránila pokoj medzi nimi a sama stala sa nezraniteľná. Teraz sa mu stavala pred oči každá nespravodlivosť, ktorú na nej spáchal, ako živé svedomie a hrýzla ho. Skrotol až po nesmelosť, chabosť, takže ona musela vlievať do neho ducha, aby ožil a bol zasa ako predtým, nervózne krikľavý, napádajúci, hromžiaci, nespokojný s domácim poriadkom, s ňou, s kuchárkou, ponosujúci sa na zlé trávenie, na nespanie a užívajúci rozličné kvapky a pilulky.

„Čím by som ho len rozkývala?“ spytovala sa sama seba.

„Čím by som ju potešil?“ chodilo po jeho mozgu.

— Netráp sa, — hovorila mu, — trpíme za druhých, nie naša vina.

— Veď len keby si ty netrpela, — odpovedával.

— Mám všetko, čo som mala. Nič mi nechýba.

— Nechýba! — poláskal ju.

— Dáme všetko do poriadku.

— Dáme, — prisvedčil, aby ju upokojil.

A nič neusporadoval. Sedel apatický vo veľkom koženom foteli.