Demokrati

— Nemyslievam na neho. Teraz, keď sa ma spytujete, som aj zvedavá. Rada by som sa na neho pozrela cez škáru, cez kľúčovú dierku, aby som ho videla, a on mňa nie.

— Poznám toho človeka, ak je to ten Dubec. Bol v obchodných stykoch s bankou. Nezdal sa mi taký krutý, — ohlásil sa Rozvalid, — naopak, veľmi milý, vážny, starostlivý a rozšafný. Taký vysoký, plecitý, chlpatý. Praktický gazda, obchodník…

— Ľahkomyseľník, — hádala žena.

— Majetný človek nie je nikdy ľahkomyseľný.

— Sú, ktorí prefúkajú všetko.

— To, čo sami nenadobudli. Vlastnou silou nadobudnutý majetok človek drží a ľahko nepustí. Iba ak nejaké nešťastie, — naprával svoj výrok, — ako napríklad u mňa, — prilepil vzdychnúc.

— Keď žije otec, nedá sa adoptovať? — chcela mať pani istotu.

— Tak viem, že len s otcovským povolením.

— A ak ho nedá? — strachovala sa.

— Dá ho súd.

— Poraď sa.

— Pôjdem.

Objala ho natešená. „Pôjdem“ bola známka chuti hýbať sa, ísť medzi ľudí, do života. Malá žena vyhrala bitku so smrťou.

— A čo by som nešiel? Nič som neukradol, nemám sa čo hanbiť, — začudoval sa jej nadšeniu. — Ja som sa len hanbil za iných.

— A trpel.

— A trpím za iných.

Anička mlčala. Keď jej to aj nebolo milé, že si ju chcú osvojiť, nevládala protirečiť z dobroty srdca, aby tým dvom nešťastníkom nezatônila lúč radosti, i tak malej. Ak ich to teší — nech. Má a nemá otca. Bude mať rodičov, a nebudú to rodičia. Ten neznámy otec nevzbudzuje v nej pocit nenávisti. Je ako zabudnutý mŕtvy. Pamiatka nehnevá ani nebolí. Len zavše, ako aj teraz, keď sa hovorilo o jej pôvode, pociťovala tiež hanbu za svojho vlastného otca, že sa tak zachoval k úbohej matke. I to bolo také hanbenie sa a trpenie za hriechy cudzích.

Na to isté myslel i Rozvalid, lebo pohladkal očami Aničku a pripomenul:

— Nie sme sami, žena moja, pozri na našu Anču. Ona už osemnásť rokov znáša taký osud, aký nám tí „páni“ pripravili.

Možno, že trpenie a hanbenie sa za iných s podobným osudom, ktorý o všetko ošarpe a nechá iba dve ruky, zblížilo Rozvalidovcov s Aničkou a Aničku s nimi. Obapolná sústrasť.

— Zajtra mi strhneš náplasť, — mihol na ženu, — pôjdem do Bratislavy a tam sa poradím s najlepším advokátom. Pravda je ako olej: musí vyjsť navrch. Nedáme sa ešte!

Ochlapil sa, rozveselený po prvý raz po toľkých časoch.

„Ožil, ožil!“ jasala žena.

17. Štyri splnomocnenia

V tieto časy prišiel do Starého Mesta advokát Petrovič. Bol na svojich volebných cestách. Hneď zrána navštívil Mikesku, tajomníka strany. Mikeska narafičil, že treba ísť k Rozvalidovi, potriasť ním a prebudiť ho, aby sa tiež dal do roboty, keď každý robí, aby strana zvíťazila. Hlavní činitelia ho síce prenasledujú, pozbavili ho majetku, ale práve preto treba nejakým tým „sľubčekom“ rozptýliť direktorovu skleslú náladu. Ináč nás Turček všetkých vopchá do vreca, až oslepneme. Rozvalid je starý, dobrý straník, ktorý prišiel do nešťastia celkom nezaslúžene.

— Viem, viem. Hovorili ste mi to, — rozpamätal sa Petrovič. — Poďme!

Privítala ich Anička. Direktor sa musel obliecť a jeho žena napraviť rozčuchraný účes.

— Aké je to dievča? — bola prvá Petrovičova otázka.

— Ich kuchárka.

— Pekné dievča.

— Pekné, — zavzdychol Mikeska.

Advokát stačil usúdiť, že je omnoho krajšia ako ich Mariška alebo mladá vdova Estera. Keby tak zamenil svoju kuchárku s touto, veru nevie, čo by sa doma stalo.

Dievča stenklo. Malo hladký, vprostred hlavy rozdelený účes so známymi cisárskymi žemličkami zapletených vrkočov na ušiach. Čistá, úzka tvár s trúchlou črtou okolo bledých úst a s trpkým výrazom v belasých očiach, vyhrnuté obrvy dodávali tvári akési tajené šibalstvo, ktorému protirečil prísny výraz jarčeka pod chudým, kostnatým nosom. Rukávce krátke po lakte, vyplnené rukami, okrúhla náplň malých pŕs a len trošku zaokrúhlené boky. Čipkovaná zásterka siahala ku kolenám, pod ňou sa kedy-tedy črtali mladé, tuhé, rovné stehná. Keď sa zohýbala za tanierikmi, neučupiac sa, pod natiahnutou sukňou videl Petrovič šedivé pančuchy, úzke priehlavky nôh, strojné lýtka a červené papučky s podpätkami. Bola málovravná a pri ochote, s ktorou prijala hostí, poletoval jej pod nosom plachý úsmev.

Petrovič hľadal na nej nejakú chybu krásy, aby si mohol povedať: „Ľa, má krivé boky, preto sa, chvalabohu, nemusím o ňu zaujímať.“ Nenašiel, a bolo mu na duši mrákotno: „Ľa, krásavica, ktorú zasa nesmiem pritisnúť k sebe.“ Pri jeho ľahkej a zápalistej povahe, ktorá sa vždy kritizovala a často odsudzovala svoje nerozvážené činy, sa mu zasa pomútila krv ako v dbanke usadnuté mlieko. Na povrchu sa ukázalo tečúce sladké maslo smiechu, len natrieť ho na kus vonného chleba. A ten čerstvý, voňavý chlieb bola Anička. Oduševnil sa. Myšlienky mu hrali, slová skákali. Bol hotový na všetko, len aby sa zapáčil. Hovoril chytro, s ohňom, vety mali svoje zvučné škály dohora i nadol.