Demokrati

Dievča vzalo pero. Najväčšmi ju dojalo, keď Petrovič hovoril: „To je v záujme týchto dvoch opustených ľudí.“ Možno, že by im potom mohla pomôcť, ak je ten jej otec naozaj taký boháč a ak dá niečo. Podpísala sa. Mikeska zažmúril obe oči. Zdalo sa mu, že Anička predáva svoju dušu. „Ten ju bude držať v pazúroch a nepustí ju nikomu,“ myslel si.

— Neviete, aký je otec, otec nevie, aká je dcéra, — rapotal veselý Petrovič, zapisujúc si do notesa potrebné dáta. — Musím vás predstaviť, aby vás poznal. Šli by ste so mnou k nemu, slečna?

— Nie, nie, nie, — živo protirečila, — tak radšej nič.

— Aspoň fotografiu mi dajte, aby videl ten váš pán otec, aká ste.

Fotografiu dostal. Hľadiac na obrážtek a na ňu, nahlas porovnával:

— Ahá! Tu nemáte žemličky na ušiach, sklzli sa vám na tylo. Celý kávový koláč. Previazaný stužkou. Pekne. Štica šteklí obrvy… Oči také isté — smutné… Čiaročka na čele šikmá, tenučká… Trocha ste sa mračili… V živote ste…

Bolo mu na ústach: „krajšia“, ale nechcel do očí lichotiť pred inými, aby si nepomysleli, že sa jej azda zalieča.

Anička i tak nevydržala. Odvrátila sa. Petrovičovi len tak drgalo ruku, aby chytil jej okrúhlu briadku a obrátil jej tvár k sebe, aby sa na neho dívala.

— Keď budem niečo potrebovať, napíšem.

— A penzia pre pána direktora by sa nedala vymôcť? — napomenul advokáta Mikeska.

— Predovšetkým, — vrátil sa zo sladkých žiadostí do života advokát, — tridsať rokov si ju platil.

— Dovoľte, pán poslanec, tak vám bude treba ešte jedno splnomocnenie, — upozorňoval s úctivosťou, — zbohatnutie — jedno splnomocnenie, osvojenie — druhé, slečnina vec — tretie a penzia — štvrté… Štyri splnomocnenia. To je číslo našej strany, — zaradoval sa.

— No, kvôli tomu nášmu číslu podpíšte teda ešte jedno. Penziu na každý prípad budeme vymáhať… Predovšetkým.

— Penziu sa neopovažujem ani žiadať, — poškrabal sa na temene Rozvalid. — Šuchli by mi za krk všetky škody, nezohnateľné a dubiózne úvery, musel by som vrátiť každý halier, čo som od banky dostal. Keby ste i vyhrali moju penziu, nemal by som z nej nič.

Direktorovi zvlhli oči.

— Vy sa bojíte? Kto sa bojí, neobstojí, — lial mu guráž a kutajúc vo svojej kapse, vytiahol ešte jednu blanketu. Znova sa rozhovoril nad bezočivosťou banky a rozprestrúc splnomocnenie na stolíku, skoro okríkol Rozvalida:

— To by som rád vidieť.

A keď direktor podpisoval, hulákal:

— Nedáme sa. Šliapať práva nedovolíme, — vybuchovalo z neho. — Všetky pravoty zavedieme hneď po voľbách… I do okresného výboru vás dáme ako odborníka. Len sa neopúšťať! Kto sa opúšťa, umiera za živa! Hore sa, pán direktor!

Dobre, že nepovedal: „Nech žije štvorka!“ V takej guráži bol. Rozvalida tak oživotvoril, že pri lúčení sľúbil všetky svoje sily, ktoré ešte má, venovať strane, a pobehol otvoriť dvere. Pobehol!

— A do volieb ticho o týchto veciach, — stíšil hlas, keď vyšli s Mikeskom na ulicu. — Naším straníkom je i Dubec, všakver, i vedúci v banke. Netreba si ich znepriateliť. Ale využiť, všade prízvukovať a odsudzovať zlodejov, ktorí okrádajú, a nesedia vo väzení.

Mikeska rozumel a odobril.

— Pravá konvalinka, — unášal sa Petrovič, idúc pomalšie kvôli tajomníkovi s krátkymi, tučnými nohami. — Škoda takému dievčaťu slúžiť. Jej by patrila grófska koruna, a ona ju skydáva z hlavy. Nechce ani generál-direktorskú ani nedirektorskú. Taká skromná. Ale my jej ju nasadíme. Ja by som si ju hneď adoptoval. Bolo by viac kvetov v dome.

— Čo by povedala milosťpani, — fúkol nosom zadychčaný Mikeska.

— Adoptujeme za dcéru, nie za ženu, — odbavil ho nevrlo a zdĺžil tvár na tučný výkričník. Nemilo sa ho dotklo už u Rozvalida, že sa zamiešal do počtu splnomocnení a skoro ho zahanbil, že nemyslel na direktorovu penziu, a teraz pchá nos do jeho rodinných vecí, taký, taký — mladý človek. Odporúčal:

— Na vašom mieste by som si ju vzal za ženu.

Zastal, aby ho chytil za rožtek kabáta. Rozbehnutý sekretár ho troma krokmi predišiel. Sekretár sa obrátil prsami k nemu a zadychčaný zažialil:

— Keď nechce, nechce, nechce! A keď ju Rozvalid dostane do otcovskej moci, amen!

— Nechce? — čudoval sa advokát.

— Čaká.

— Čo čaká?

— Azda koho?

— Koho?

Zasa postáli na chvíľku. Petrovič bol zvedavý, koho to má Anička. Nie je pekne od nej, že už má niekoho. Hneď prestane byť zaujímavá.

— Koho?… Ale toho komisára Landíka, — pritiahol si srdito šilt čiapky do čela.

— Akého Landíka?

— Nuž toho komisára.

— Doktora?

— Doktora.

— Jána?

— Jána.

— Toho, čo je v Bratislave na krajinskom úrade?

— Toho. Darmo jej vravím, že sa ho nedočká.

— Ale toho, čo indického kráľa vítal? … Indiána?

— Toho.

— A nadal mu do somárov.

— Toho, toho.

— Prezidialistu? — nemohol uveriť.

— Áno, áno.