Demokrati

— Prasiatko, prasiatko, — zastavila ju matka, — takýto náhľad donucuje, že kupuješ, čo už iní mali v rukách, šúchali, mädlili, trhali a odhodili. Vy proletári lásky, žobráci, chudáci! Obliekate sa do obnosených látok, žujete omrvinky, čo padli z cudzieho stola. Ja by som nechcela byť taký cukrík, ktorý už iní cmúľali.

— A tvoj náhľad nepripúšťa vydaj dievčaťa, ktoré sa v láske sklamalo, mladej vdovy, ženbu opusteného mládenca, vdovca a nikoho, ktorý už mal lásku.

— Vy a láska! Pri vyberaní a ponúkaní nestačí vám nik prirásť k srdcu.

— Veru, ak ti mám pravdu povedať, poviem, že mi z tých chlapcov ani jeden neprirástol k srdcu. V ňom je piesok. Môže sa rozohriať do horúca, budú sa na ňom vypekať mnohí, ale sa do neho nedá nič zasadiť, aby pustilo korene.

— I v piesku rastú palmy, kaktusy, oázy.

— Nie sme v Afrike.

— Teda žihľava. Ostatne sme videli to presádzanie s tým pánom komisárom.

— Nič ste nevideli. Videli ste bozky. Keby aj neboli bývali krčným cvičením, ako boli, bozky sú nie semenom lásky, ani kvietím, ani ovocím. Bozky sú len „oblôžkou“. Semeno, kvieťa, ovocie lásky je…

— Prasiatko, prasiatko, čuš už!

— Buď rada, že ostávame už pri oblôžke.

— Rada by som vedela, načo je potom oblôžka, keď niet ani ryby ani pečienky.

— K prasacine, mama, že ti musím všetko na celé ústa povedať.

— Fuj! Nevedela som, že na obed bude prasacina.

Pritisla gombík na zvončeku pod lampou, aby podali ďalšie jedlo, pričom napomínala s ustarostenou tvárou:

— Daj tomu Janíkovi pokoj, a on nech dá tebe. Nebež za vozom, ktorý ťa nevezme, nedriap sa na stromy v cudzej záhrade. To nemôže byť moderné, lebo je to nevkusné, a teda nekultúrne.

— Každá kultúra má javisko a zákulisie. Na javisku je všetko krásne, v zákulisí koľko lomozu, intríg, lží a surovosti. Ale dobre, ako chceš, spustím roletu, zavriem obchod s cukrovinkami, budem držať všetko v tme a čakať, kým ten voz príde ku mne a cudzí strom sa nahne so svojím ovocím na mňa. Dám všetkým pokoj. Nezáleží mi na nikom.

Matka nedôverčivo pozrela na dcéru, či je jej sľub vážny. Pochybovala o tom. Želkina tvár bola meravá a prísna, akoby naozaj odhodlaná, že sa viacej nikomu neusmeje, oči hľadeli rovno a s chladným bleskom na matku. V duši neverila sama sebe, že obráti chrbát všetkým mládencom, veď by tak hneď mohla odísť za mníšku. Ale s Janíkom nechce mať viac nič spoločné, dá mu pokoj, len mu musí dať nejako najavo, že bol k nej nešetrný, pretváral sa, klamal, hral sa so slovami, citom, že nie je poctivý, že je hlupák. Srdce jej zakvílilo. Bol taký skromný a nezištný, chudobný a nenáročný. Nechcel ju nikdy kaziť a bozky len ona vyvolávala. Všetci ostatní vždy žiadali od nej niečo. Janík nikdy. Odrazu sa jej tak videlo, že by len Janíkovi dala všetko, čo má, svoju krásu, bohatstvo, slobodu, lebo ani z jedného nekoristil, ani jedného sa nedotkol sebeckým pohľadom, sebeckou rečou alebo činom… Nebol dosť smelý „kradnúť skvosty a zapáliť dom“. A teraz má prostá služobná triumfovať nad ňou! K tej bol dosť smelý, neokúňavý.

Škoda chlapca!

Zahryzla si do pery a vyvŕšila sa na materi svojimi prasačími náhľadmi.

Vošiel Petrovič i s fotografiou v ruke. Vstali od stola, prešli k obloku a pozerali:

— Však pekná?

— Driečna, — pripustila manželka, berúc fotografiu do svojich rúk.

— Dosť tuctová, — znepáčila sa Želke.

— Naopak. Inteligentné črty. Nič vulgárne, — díval sa Petrovič, strčiac si hlavu medzi dve ženské a chytiac obidve cez plecia. — Pozri tie oči, ako keby sa nebo znížilo. Nos tenký, úzky. Pery ako drobné Amorove luky.

— Nezvelebuj, — striasla manželovu ruku zo svojich pliec.

— Nestrihaná, — zbadalo dievča.

— Tým krajšia, — nadchýnal sa, — a pozri tie prsty, — napaľoval ženské, — ako čo by sa zišlo na poradu desať anjelikov.

— Ba výbornikov, takých buclatých, nemanikurovaných, so smútkom, — hanila pani.

Vošla Mariška s mäsom. Petrovič si ju zavolal na pomoc:

— Mariška, poďte a povedzte, či je táto slečna pekná? — Vzal fotografiu a ukázal chyžnej.

— Pekná, — priznala kuchárka, kladúc misu na stôl, — len nemoderná. Takéto rukávy sa už dávno nenosia, ani masle na nich. A plecia! — bodala prstom po obrázku.

Zasa sa rozsadili okolo stola. Petrovič schoval fotografiu do vrecka a po troške vyrozprával Aničkin krátky životopis. Teraz už neštípal. Vravel zarmútene. Len kde-tu zašomral na nemravného otca. Na otázky, kto to je, pošuškal, že je to Dubec. Želka vyskočila.

— Ale ten, čo ma odviezol do Brezníc, keď sme sa s Janíkom prevrhli? Taký milý človek.

— Vidíš, aký milý.

— Dcéra manželky, ktorá ušla od neho? — nemohla sa spamätať Želka. — Poznám tú históriu.

Ženské nejedli, tak počúvali. Držali napichnuté kúsky mäsa a čakali, čo ešte s Aničkou bude. Kuchárka Hana sa premenila na opustené panské dievča, vyhnané z domu. Ľutovali ju a pomáhali Petrovičovi nadávať na nesvedomitého, nemravného, neľudského otca.

— Aký vampír, — vyfúklo z úst dievčaťa.

— Vidíš, tu máš takého vagabunda, — naskočila mať na dcéru, — to je podľa tvojho vkusu. Nepozná ani božské ani svetské zákony, len ochutnávať vaše bonbóniky bez akýchkoľvek záväzkov.