Demokrati

Veď boli, boli i straníci štvorky, ale len čiastočka inteligentov, veľká väčšina írečitých mešťanov ukladala sa okolo svojho pána ministra m. s., poslanca NZ, viacnásobného čestného občana, majiteľa zvona Antónia, Turčekovej uličky, rytiera zlatého pokálu už po tretí raz atď., atď., ako slivka okolo kôstky.

Tu komisár rečniť nemohol, aby nemusel ploty preskakovať. Aj Mikeska žil tu len z vidieckeho čierneho chlebíčka.

Keď prišiel Landík do sekretariátu, Mikeska, hoci bol najoddanejší prívrženec zelenej farby, voľky-nevoľky začal meniť farby. Vytiahol v zmätku ihličku s hlavičkou kŕmnika, ktorú od istého času nosil v kabátovej dierke namiesto ďatelinového štvorlístka, a s naširoko roztvorenými očami sa ho spýtal:

— Azda len nechcete u nás rečniť?

— Študujem náladu, — utišoval ho komisár.

— Veď to. Zahádzali by vás.

— Nálada teda nie je veľmi dobrá?

— Kurz vóta veľmi vysoký. I to len u Cigánov. Fazuľa sa minula. Radi by hrachu kvôli premene.

— So škvarkami, ako Sielničania?

— Čo škvarky! Aspoň s rebierkami.

— Hm. „To si ani nezapíšem,“ pomyslel si Landík.

— A u „domorodých“ klochtia svojráznu autonómiu, — podpaľoval sekretár.

— Bez „auflágu?“

— S vyprážanými Čechmi, Židmi a luteránmi.

— Fuj! To sa nedá použiť.

— Trojaké mäso! Mali by si zaúdiť svojho čestného občana. — Mikeska si pošúchal nohou lýtko a sršal:

— Sfanatizuje všetkých. Vy chcete náladu. Najlepšie ju poznáte po zápalkách. Čo mešťan, to zápalka s čiernym drievkom. Chcel som rozšíriť so zeleným, ale ich nekupujú. Sedmičkári rečnia proti nim, že sú centralistické. Kto má zelené, je vraj proti Slovensku.

Svinku si strčil do dierky kabáta a vytiahol škatuľku zápaliek. Poštrkal a ukázal Landíkovi:

— Mám ich na sklade. Chcete?

— Dajte zo päť.

Kým ich vyberal z drevenej truhlice, srdil sa:

— Kam vkročia svojimi čiernymi labami, tráva nerastie. Kto by ich skonkuroval? Ako sú voľby, aj košele nosia celý mesiac, aby boli černejší.

Landík mal dosť z nálady. Čakal, že Mikeska prejde na Aničku.

Zahovorí o pozdravoch, ktoré si vymenili jeho prostredníctvom, ale keď sa sekretár vše len okolo politiky krútil, ako drevený kôň na kolotoči okolo verkľa, chcel ho upozorniť a zaviesť na túto milú bočnú cestičku. Raz sa nedá rečniť, hovorme o inom, príjemnejšom.

— I dobrí straníci sa nájdu. Taký Brigantík.

Myslel si, že sa za Brigantíkom vynorí Anička, lebo veď tento chlap ho dal preložiť do Bratislavy pre Aničku.

— Tomu ja zapražím, — pohrozil sa Mikeska so škatuľkou zápaliek v ruke. — Taký Žoli Žoker! Ku každej farbe sa hodí a každé číslo na karte nahradí. Mnohofarebný — bezfarebný! Ale hroma bezfarebný. Čížik o ňom povedal epigram:

Ten sa drží každej kutne
ako malé decko sukne.

— Nadŕža Antoniovi.

— A Tolkoš?

Tolkoš chodil za Aničkou. Teraz už iste príde do reči Anička.

— Jarmočný brav, — nadával Mikeska, — predá sa tomu, kto dá viac. Ako dodáva mäso učiteľskému ústavu, ktorého patrónom je náš viacnásobný „čestný občan“, obchádza ma na sto krokov.

— Teda Rozvalid.

U neho slúži Anička. „Ak ju teraz nespomenie, začnem o nej hovoriť ja,“ predsavzal si Landík.

— Rozvalid sa rozvalil, — strel ho zo sveta máchnutím ruky sekretár, — je na bruchu a robí peklo v dome. Tam nesmie lyžička padnúť na zem, stolička zaškripieť, kľučka vrzgnúť, parketa puknúť, pohár cvengnúť, dážď oblok poklepať, mucha zabzučať, už cvála po izbách, chytá sa za hlavu, kope do stoličiek, hádže poháre a servítky. Mak musia ísť tĺcť do susedov, rádio je v kuchyni. Strašné! To je pacient, ktorému dentista stále umŕtvuje zubný nerv. Ja už ta ani nechodím. Vypovedali ma z domu. Sama Anička.

„Konečne Anička,“ uľahčilo sa Landíkovi.

— Sama ma prosila, aby som ta nechodil, kým „starý pán“ vyzdravie, že ho vraj moje návštevy rozčuľujú. A prečo ho rozčuľujú? Pre Aničku. Myslí si, že mu ju odvediem. Azda nechce fialky voňať ten starý cap. Ľutujem ho. Zakročoval som v jeho prospech. Aj vás som prosil, aby ste požiadali pána Petroviča, nech ho aspoň do okresného výboru vezmú ako odborníka vo finančných veciach, keďže ho už nechceli kandidovať. A on ma vypovie z domu. Hnevám sa na neho. Čo neovoniava svoju pivóniu? Či si myslí, že sa to dievča zahrdúsi starým povrazom? Veď on nevie ani ruku stisnúť.

— A čo dievča? Chce? — prehradilo Landíka.

— Nemyslím. Ale či človek vždy to robí, čo chce? To je dievča-srdce, dievča-otrokyňa. Ona je schopná kvôli celistvosti jedného sprostého kališteka tomu starigáňovi i do lona sadnúť. A žena je tiež taká. Aby nekopal do stoličiek, strpela by i tajnú domácu priateľku vo svojom vlastnom dome. Nech sa hoci objíma s ňou, nech len nehádže servítky do hlavy. Rozvalid je zas v povedomí chorého človeka, ktorý si myslí, že si môže dovoliť všetko. Neradím vám, aby ste ta zašli, zavrzli by vám nos medzi dvere.