Demokrati

— Viete čo? — chytil sa slova Landík po dlhšej chvíli a úsmev mu preletel pod nosom. — Máme voľby. Rečniť sa teda, ako vravíte, v Starom Meste neoddá, lebo nám leží v ceste ťažké brvno, minister mimo služby Antonius. Jeho my dvaja odgúľať nevládzeme. Spravme medzi sebou voľby. Anička bude národným kolektívom, ja štvorkou, vy sedmorkou…

— Ja sedmorkou nebudem, — zháčil sa Mikeska, — som štvorkár do posledných konzekvencií.

— Teda budem zasa ja sedmičkou, ako pred pol druha rokom. Na tom teraz nezáleží. Záleží na tom, koho si z nás dvoch vyvolí.

— Voľby sú tajné, — smial sa Mikeska.

— Môžeme zachovať i tajnosť. Kde sa volí, tam je ceduľka. Nech volí ceduľkou. Urnami budú naše dlane.

Mikeska sa iste necítil kandidátom na prvom mieste, lebo po krátkom smiechu mu stvrdli črty.

— To by bola komédia, a vec je vážna, — namietol.

— I voľby sú vážne, a predsa sú komédiou.

— Je to na celý život, — odporoval sekretár.

— A tých prvých nevolia na celý život? Tých sa potom nestrasieme do smrti, kdežto tu je vždy možný rozsobáš.

— Jeden z nás bude zahanbený, — bál sa tajomník.

— Pozrite, pán tajomník, ja som kandidátom na poslednom mieste, a nehanbím sa.

Napokon bol Mikeska uzrozumený. Bude aspoň zábava. Kládol len podmienku, aby sa ceduľky vložili ako pri voľbách do obálky a prečítali až doma. Šlo už len o vyvábenie „národa“ z dúpäťa, v ktorom ho strážil „strigôň“. I to riešili po dlhšom uvažovaní. Keby sa do veci zamiešal úrad, Rozvalid by nemohol protirečiť, aby Anička nešla hlasovať. Nejaké také úradné vyšetrovanie.

— Vy ako komisár viete, čo stále vyšetrujú.

— Čo stále vyšetrujú? — zamyslel sa na chvíľku Landík. — Najčastejšie dôchodky, — vynorilo sa s istotou z komisárových myšlienok, alebo Zuzka patrí do triedy 3 Ab a či do 4 B, aby mohli vykázať nedoplatok. Koľko platí Rozvalid Aničke?

— Hop! Ja tam mám priateľa Jerábka, — neodpovedal na otázku Mikeska, — so mnou vojenčil, je potajomky naším straníkom, lebo tam sú ináč všetci socialisti podľa ich ministra. Ten nám to za päť korún spraví, že ju vyvolá a úradne zavedie k poisťovni, my sa jej na ulici ponúkneme za sprievodcov.

Udrel sa po čele a otrčil dlaň:

— Dajte dve koruny päťdesiat.

Oklamať nemocenskú poisťovňu bolo takrečeno povinnosťou každého statočného občana, ktorý zamestnáva robotníka. Nie dosť, že robotník kradne čas a čo mu do rúk príde, ešte i nemocenská sa k nemu pridá, aby boli aspoň dvaja, ktorí zadarmo berú peniaze. Tak rozmýšľal každý, i Rozvalid. Ani trošku sa nečudoval, keď prišiel Jerábek, aby Aničku odviedol do kancelárie, kde ju čaká pán správca, a len zlé svedomie v ňom zahovorilo, keď dievča potichu upozornil, aby Jerábek nepočul.

— Nepovedzte viac ako sto päťdesiat.

To bola tabuľka 2. platovej triedy nemocenského Aa triedy invalidného a starobného poistenia, denne osemdesiatpäť halierov. Najlacnejší stupeň.

Sluhovi pohrozil prstom:

— Nedržte ju tam dlho.

Len čo vyšli, Jerábek jej veselo zasalutoval po vojensky a ukázal rukavičkou bez prstov smer:

— Tadiaľto, prosím.

To bolo k rohu Poštovej ulice, kde ju kedysi Landík čakával, keď chodila s mäsom od Tolkoša.

— Však trafíte, slečna?

Potmehúdsky zažmurkal, ale sa hneď spamätal a pokračoval dôstojným hlasom:

— Len rovno, potom naľavo.

Čosi také pridal, že je on už nie potrebný, a uklonil sa jej, nadvihnúc čiapku.

— Ľa, oni ráčia už aj ísť, — ukázal čiapkou na dvoch pánov, ktorí sa približovali.

Mikeska s Landíkom šli oproti. Poznala ich hneď a zastala. Srdce jej zabúchalo i od radosti i od ľaku. „Predsa prišiel,“ zaplesala a akási sladká hmla zahalila jej na sekundu myšlienku, ktorá sa pustila na srdce, odtiaľ do nôh, trošku ich oslabila a stratila sa. Ľakal ju Mikeska: „Načo je len tu?“ Jerábkova čiapka zmenila sa na Landíkov klobúk, trčiaci vysoko v povetrí nad ostrihanou, dávno nevidenou, jej tak príjemnou bledou tvárou s tmavými fúzikmi. Zamával ním na znak pozdravu a poponáhľal sa k nej. Mikeska za ním.

— Anička, — stačil povedať a chytil jej ruku.

Áno, áno, bol to pán doktor, ktorého nevidela pol druhého roka, ale na ktorého často myslela, a tak sa s ním dosiaľ nerozlúčila… Áno, áno, bola to Anička, na ktorú málo myslel vo veľkomestskom kriku a ktorá sedela predsa v jeho myšlienkach a v srdci pod tenučkou, ľahkou vrstvou prachu, takou tenkou a ľahučkou, že ju sfúkol pohyb jej zlatých mihalníc a zmietla štetôčka jej dlhých rias.

— Nič ste sa nezmenili… Dovoľte.

Vložil si ruku pod jej pazuchu. Jej sa to videlo nepríležitým pred Mikeskom, a ledva badateľne stisnúc jeho rameno, vyrovnala zohnutý lakeť.

— Prečo nechcete? — pridusilo mu hlas. — Tak dávno som vás nevidel. Raz som tú ruku pustil. Teraz by som ju nerád.

— Jáj, pán komisár, — ohlásil sa profánne Mikeska, — vy ráčite kortešovať. Kujete želiezko, a ono si bude myslieť, že musí byť žeravé.

— Tak ráčte z druhej strany, — ponúkol v radosti Landík. — Nech sú dvaja kováči.