Demokrati

„Rozvalid iste nezabudol na to, že ju raz našiel u mňa,“ obliala horúčka Landíka. Pokukával na Mikesku, aký je výrečný a pohyblivý, chodí po izbe rozochvený a skrúca gombičku na kabáte. To ho iste to vypovedanie návštev rozčuľuje. „Nie je mu dievča ľahostajné,“ hádal a zas si spomenul, ako chválil Aničku, keď mu tlmočil jej pozdrav a rozprával o Rozvalidovej tragédii. Nechcelo sa mu veriť, že by si dievča začínalo s direktorom, to už skôr s Mikeskom. Je síce tento náš pán sekretár trošku dýchavičný, krátky a tučný, zo šiat vyrástol, ako čo by mu ich boli v jarku merali, ale je mladý. Nedá sa veriť, že by dala prednosť bankárovi, ktorý je „na bruchu“ a ktorému sa iste už aj hlava trasie… Landíkovi sa videlo, že Mikeska prepína, a to z lásky k dievčaťu. Zaujímavé. Vtedy Tolkoš, a teraz Mikeska, a ak je pravda, i Rozvalid. Traja súperi! Nikdy je nie voľná.

Začal upodozrievať sekretára, že mu chce len chuť odobrať, aby nešiel k Rozvalidovcom a aby sa s dievčaťom nestretol.

Mikeska neprepínal. Rozvalid býval ako na tŕní, ale len keď Mikeska prichádzal, ináč bol už dosť pokojný, a po Petrovičovej návšteve sa i vzpružil. Čudnú myšlienku jeho ženy, aby si Aničku osvojili, prijal, len aby manželke urobil radosť. Neprišiel na pravú príčinu, že to pani Klema len preto narafičila, aby seba zachránila a prekazila viditeľný sklon svojho muža k Aničke. Keď bude „otcom“, bude sa môcť s ňou po otcovsky zabávať, a ako otec, ktorý má dcéru, pomaly azda sa vráti k životu. Stav zriekania sa všetkého a zanevrenie na každého u Rozvalida naozaj prestal. Nádej na bývalý blahobyt sa zazelenala, keď ho Petrovič ubezpečil, že pravoty môže vyhrať. Práve len Mikeska šarapatil. Keď ho videl v dome, a najmä v rozhovore s Aničkou, zasa začali skákať všetky stoličky, už i tak kaliky, lietali servítky a triasli sa obloky od kriku. Raz po takej návšteve si direktor zasa ľahol do postele, kopal do perín a spomínal smrť, kázal ísť po Antónia, aby ho prišiel spovedať. Ledva ho utíšili. Búchal o peľasť a ako blázon stále opakoval: „Nepúšťajte mi sem toho Mikesku!“ Po tom výstupe prosila Anička sekretára, aby k nim nechodil, kým „starý pán“ nevyzdravie.

Mikeska tento stav mylne označil za stály, ale dobre chápal, že výpoveď z domu bola zo strachu, aby mu dievča neodviedol.

Ten istý strach pociťoval i Mikeska, že si Rozvalid privlastní Aničku nie ako dcéru, ale ako tajnú domácu priateľku, ak už ňou nebola. Neraz myslieval na také domácnosti, kde zákonitá žena trpí priateľku v dome. Tá hlúpa Klemuška je iste z nich. Chcel dievča zachrániť, lebo podľa jeho presvedčenia i ono bolo hlúpe, mäkké, dobromyseľné a poddajné.

— Viete, pán doktor, najlepšie by bolo to dievča ukradnúť, keď spí, — navrhoval a rozčúlený skrútol gombičku na kabáte tak, že mu ostala v ruke.

Landík sa uškrnul:

— Načo kradnúť? Možno by šla dobrovoľne.

Obrátil vec na žart:

— Kto by teraz ženy kradol? Ak má rada, nájde cestu k vám, ak nemá, i keď ju ukradnete, nájde cestu späť. Bez lásky sa vám vše vykĺzne ako ryba.

Rozmýšľal chvíľku a náhle sa opýtal:

— Páči sa vám?

Mikeska mlčal. Hútal, či má pravdu povedať, či zľahčiť svoju lásku, aby sa Landík o nej nedozvedel. Po krátkom váhaní sa priznal:

— Mne by sa páčila, ale to je nie dosť.

— A?

— Keď sme už pri tom, poviem vám, mne sa vidí, že sa jej páčite vy.

Zavrtel v zmätku svinkou v kabátovej dierke.

— Odkiaľ to viete? — robil sa prekvapený Landík.

— Vždy si vzdychla, keď sme nejakého Jána spomínali, — zavzdychol.

— Len to?

— A vždy sa zamyslela, keď prišiel do reči Tolkoš alebo Brigantík. Som presvedčený, že aj u Rozvalida len preto zostáva, lebo ju tam drží spomienka na vás. Potom, viete, keď som šiel do Bratislavy na tú nešťastnú kandidátsku schôdzku, celá červená mi pošepkala: „Pozdravte pána doktora Landíka.“ Veď som vám pozdrav odovzdal.

— A odo mňa ste ju pozdravili?

— Pozdravil. I to som jej povedal, že prídete.

— Čo ona na to?

— Neverte, nepríde, — povedala a zastrela si oči dlaňou. No, a teraz ste tu.

— A nemôžem k nej.

Landík bol dotknutý a zakašľal. I Mikeska začal oddŕhať.

— Je to tam peklo s jedným čertom a dvoma anjelmi.

— Vyvábiť by ju bolo treba, — vykypelo z komisárových úst.

Rozmýšľali.

— Vyvábiť, ale ako?

V tomto uvažovaní sa Landíkovi videlo, že stojí zasa na krížnych cestách, ako pred pol druha rokom. Musí sa rozhodnúť, ktorou cestou pôjde? Či tou, čo vedie k Aničke, či tou, ktorá vedie od nej, bohvie kam? Už raz jej pokazil šťastie. Keby nie on, dnes by bola ctenou pani meštiankou, údenárovou ženou. Dnes zas Mikeska, ktorý má pred sebou politickú kariéru, lebo veď ako za Veľkého Napoleona nosil so sebou bubeník maršalskú palicu, tak skoro každý politický tajomník nosí so sebou papier na poslanecký mandát. Mal by i jemu vstúpiť do cesty za šťastím ako nejaký zbojník a olúpiť obidvoch. Pozor, bratku! Alebo ty, ale naozaj, alebo Mikeska.

— A vzali by ste si ju za ženu? — vyhŕklo z Landíka.

— To závisí od nej.

— I moja odpoveď závisí od nej.

— Áno, otázka je, ktorého z nás by si vzala.

— To dievča treba ratovať, — nástojil Mikeska, — kým je čas.