Demokrati

— A vieš, že chcel, ale ho tetka Kornélia zahnala.

— Ach, to preto „taký milý človek“, — zaútočila mať.

— Povedala som aj „vampír“, — bránila sa dcéra.

— Veď ho my zaviažeme. Otec, ktorý zabudne, že má dcéru a jedinú dedičku, — rozohňoval sa advokát.

Anička vyrástla z chudobnej, opustenej panskej siroty na bohatú dedičku, na slečnu Dubcovú. Želka si ju predstavila na koni, ako cvála za bričkou, na ktorej sedí ona s Janíkom. Vlani sedel na koni Dubec, keď sa brička prevrhla. „Bude pani Landíková,“ šepkala jej obrazotvornosť, „a pani komisárová bude bohatá, celkom rovnocenná.“

— Ale rodinku necháme plávať, čo? Jeho čaká mámilá. Nech ho čaká, — končil Petrovič.

— Nemôžeme byť takí hrdí, — obrátila svoju predošlú mienku pani Ľudmila, — teraz už kvôli slečne Dubcovej nie.

— A čo ty. Žela? — chcel vedieť od dcéry.

— Dubca by si prijal, keby tak prišiel? — spýtala sa naoko ľahostajne.

— Tyý! Nekaz mi procesy, — pohrozil otec.

— A keď otca, prečo neprijať jeho dcéru, a ked dcéru, prečo nie jej budúceho manžela? — dávala otázky Želka.

— Ale oblizovať sa mi nebudete! — upozornila prísne matka.

— Uvidíme, čí cukrík bude sladší.

— Do kancelárie ho absolútne nechcem, — popúšťal advokát.

— Prečo? Kauzy ti už prináša.

— Nie on.

— Jeho budúca, — a pochybovačné dodala: — Ak bude.

Odtisla tanier, vstala, aby vyšla. Pri dverách ešte raz pustila svoj hrom:

— Opätujem, ak bude.

— Počula si? „Ak bude?“ Čo si to dievča myslí? — zmeravel pán domu. — Ty, aby som toho chlapa tu viac nevidel!

— Obráť sa na Želu.

Želka ešte raz otvorila dvere, vyplazila jazyk, čo ako vieme, znamenalo lásku, a vysotiac bradu, s nakrivenou tvárou nabok hlučne opakovala:

— Ak bude.

To sa už medzičasom odhodlala, že Janíka bez boja neprepustí. Nevedela potlačiť búrenie v duši, musel vyšľahnúť blesk a za bleskom úder. Buchla dvermi a odbehla.

— Aká je to výchova? — prestal žuvať ohromený Petrovič a aj on opakoval:

— Prikazujem vám, aby som toho chlapca u nás viac nevidel. Alebo on, alebo ja.

A pani Ľudmila zasa len sotila do očí:

— Rozkáž si dcére. Ja s ňou nevládzem.

— Si ty len mať.

— A ty otec.

— Tvoja výchova.

— Ba tvoja… Po tebe je to prasacina.

Začala sa zasa malá domáca zvada.

19. Užšie voľby

Dr. Landík splnil sľub, daný Mikeskovi. Zaskočil skúmať volebnú náladu i do Starého Mesta a popri tom sa stretnúť s Aničkou. Možno, že to bolo naopak: stretnúť sa s Aničkou a popri tom skúmať volebnú náladu. Pravdepodobnejšie bolo: naprv dievča a potom nálada. Staromešťanov i tak poznal ako svoje vlastné vrecko. Tým by veru darmo rečnil o užitočnosti strednej politickej línie. Neosvietil by nikoho. Kdeby! Staromešťania predsa nebudú počúvať komisára, keď sa môžu zhovárať s väčšími pánmi, vezmime hneď napríklad čo len okresného náčelníka Brigantíka. Ale čo len Brigantík. To je tiež nič. Väčší pán je miestny kňaz, Anton Turček. Nie preto, že je kňaz, ale preto, že už dávno derie krpce na politických cestách, je stálym poslancom a raz bol aj ministrom. Ministerstvo prestalo, ale titul, sláva a autorita zostala. Staromešťania boli v jeho vleku. Vysvitalo to nielen z toho, že bol kostol obnovený a fara celkom nová, ale najmä z toho, že nový veľký zvon pomenovali Antoniom, a že bola i Turčekova ulica. Našli sa aj inde jeho kňazské vplyvy a vleky, ale tie sa na prvý pohľad nedali vidieť, lebo boli vložené do mestských a obecných zápisníc, ktoré okrem trnavských historikov nikto nečítal. Spomenieme len „čestné občianstva“ a vydané o nich „čestné diplomy“, visiace na fare a prístupné iba hosťom, ktorí navštívili pána ministra mimo služby. Všetko vzácne spomienky za sklom z čias ministerstva, všetko svedectvá nehynúcich zásluh a hlbokej vďaky občanov Starého Mesta, Žiliny, Trenčína a Svätého Petra v Turci. Potom bola tá hrubá, v koži viazaná kniha so zlatorezom a zlatým nápisom: „Anton Turček ako spisovateľ, buditeľ a kresťan“, ktorú vydali, keď mal päťdesiat rokov a do ktorej napísali pochvalné články jeho politickí priatelia. To bolo čítanie len pre kňazov a kniha slúžila ako okrasa všetkých straníckych klubov, múzeí a knižníc, pospolitosť ju rada pozerala pre množstvo svätých obrázkov, ťažko bolo sa k nej dostať, lebo stále kolovala.

A ešte jedno. Skoro by sme boli zabudli. Keď bol ministrom, myslelo sa i na to, že mu udelia k početným čestným občianstvam i „čestný doktorát“, nie tak za diela, ktoré nenapísal, ako za diela, ktoré urobil, a za reči, ktoré pohovoril, nie tak na kancli a pred oltárom, ako v sneme, v snemových výboroch a na ľudových zhromaždeniach. Škoda, že sa tento divotvorný vták dlho kľuval, a kým sa vykľuval, padlo s ministerstvom i vajíčko do vody, a tak sa radšej nevykľuval. Strana šla do opozície, kde sa doktoráty „honoris causa“ neudeľujú.

I takto, bez doktorátu, v Starom Meste mohli slobodne rečniť len sedmičkári. Štvorkári len s pomocou sedliakov z okolitých dedín alebo v lese četníckych bajonetov.