Demokrati

Pochybnosti nebolo, že je to jeho „milá“ rodinka, ktorý k nim chodí na obedy a večere a vykonáva krčné cvičenie s jeho dcérou. Akési vnútorné rozvlnenie ho posotilo dopredu, prelialo sa mu cez hlavu, nevidel, len počul, ako škrieka nad ním papagáj Lulu: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“… Nie, nebolo to krákanie, to bol ľudský, dievčenský hlas, výbuch náruživosti… Nemohol sa zachytiť a obstáť na mieste. Začal váľať poldruhametrové kroky. Mikeska už nestačil za ním, ak nechcel pobehnúť. Zďaleka volal:

— Darmo jej vravím, že sa nedočká.

— Pekný náhradník, — bublalo v advokátových ústach, — a ja ho ešte kŕmim! — karhal sa. — I tie moje dve straky, — myslel na ženu a dcéru, — čo ho trepú do domu!?

Jeho nadšenie k Aničke sa stratilo v piesku chodníka pod podpätkami.

— No, keď im to doma poviem, vyprosia si jeho spoločnosť. Nepríde ten do mojej kancelárie. Cmúľať nebude!

Myšlienka, že je dostatočne odôvodnené, aby Landík prestal chodiť do domu a nerátal s jeho kanceláriou, že priateľstvo, pre túto známosť, musí prestať i s cvičením v cmúľaní, — ofúkala horúčku slov, ktoré sa hrnuli pre pobabranú samoľúbosť a hrdosť smerodajného človeka a teraz už ozajstného politika. Urážal sa ešte trošku na tom, že i hrdosť otca utrpela, ktorý si myslel, že má najkrajšiu dcéru, popri ktorej, pre cudzieho mladého človeka, a najmä pre takého komisára Landíka, nemala by jestvovať iná dievčenská krása. Nadal mu do nevďačníkov a sám sebe do sprostákov, že uronil slovko u predsedu, aby bol taký „niktoš“ kandidovaný. Ak sa ešte dá, posunie ho na posledné miesto.

Upokojil sa, keď si v duchu zablahoželal, že mu je pán predseda mimoriadne naklonený.

— Haló! Pán poslanec! Nie tadiaľ, — kričal z vŕšku Mikeska — Máme ísť ešte k starostovi.

— Hou! Načo? — volal advokát spod vŕška.

— Vo veci tej šošovice.

— Aáá!

Vrátil sa na kopec, kde stál tajomník, a tak sa potom spolu zvrtli k starostovi na mestský dom.

18. Prasiatko

Landík je teda kandidátom, — vyceril svoje zdravé zuby Petrovič, usilujúc sa rozrezať lyžicou pečienkovú knedľu v polievke. Lyžička sa kĺzala, knedľa vrtela a hodlala z taniera vyskočiť do susednej izby.

— Jezmitu! Na mesiac alebo na dva, — zľahčovala manželov výdobytok jeho žena, mrštiac tvár nad kĺzavšou sa knedľou v strachu, že jej oči vybije ak sa rozhodne vyletieť. Nevydržala, aby neupozornila:

— Rež ju vidličkou a nožom, lebo nás pozabíja, — a vráťte sa k Landíkovi, ukázala palcom na kredenc, ako čo by v ňom bol krajinský úrad, a dodala:

— Potom zasa môže ísť do úradu noviny čítať. Škoda toho chlapca. Celkom osprostie od tých novín.

— Škoda? — zarehotal sa advokát. — Ešte vždy myslíte, aby prešiel do mojej kancelárie? Škoda sa vám zaujímať o neho, keď sa on o nás nezaujíma.

Rozpovedal, čo počul v Starom Meste od Mikesku. Staral sa primiešať čím viac papriky do svojej reči, aby štípala a znechutila ženu i dcéru voči „pánu komisárovi“. Nech už dajú pokoj s ním a nevlečú ho sem do domu, „nebedzgajú“ s ním mimo domu po zábavách, nebastvia ho, že príde ku mne za koncipienta.

— Čaká ho kuchárka, — pokorenil odpoveď na zvedavosť žien. — Chcela si ho mať za úradníka, — drgol nosom k žene, — pre slečnu dcéru, — mrkol na dcéru, — a teraz je ona náhradníčka. Na politickej kandidátke ešte zbaví, ale ako rodinný kandidát ženby nie. Vôbec by som myslel, aby sme prerušili všetky rodinné styky s ním a Žela nech viac s ním necvičí. Nijaký Janík. Stačí mu „akýsi komisár Landík, bez pána“.

„Teraz som vás prekvapil, čo?“ dodal v myšlienkach a nabral si plnú lyžicu polievky. Podržal ju cestou do úst, aby skúmal dojem. Bolo ticho, len čo sa polievka liala naspäť do taniera. Už to mlčanie vravelo, že zvesť nebola práve príjemná. Želkinou tvárou presiahol bledý ohník. Ohradila sa, že nepotrebuje náhradníka, a ani ona nebude nikomu náhradníčkou. Landík je jej ničím. Pani Ľudmila sa nafúkla a hneď si vyprosila, aby jej dcéra nasledovala po kuchárke.

— Nebudeme zväzovať hodvábnu niť s komisným cukrovým špagátom, — chlípal Petrovič, mysliac pod hodvábnou niťou Želku a pod cukrovým špagátom Landíka.

— Ktože ich chce viazať? Iba ak ty. Ja nie, — vyskočilo z panej.

— Ja?

— Ty si ho sem doviedol.

— Ja? Nepleť!

— Ty, ty…

— Sám prišiel, — rozriešila spor Želka. — Nevaďte sa. O zväzku niet rečí.

— Nech sa viaže rovné s rovným, — udrel pečiatku Petrovič a po krátkej chvíľke, sám sebe sa usmievajúc, dráždil:

— Ináč je pekná tá potvora.

To bolo ešte nemilšie. Pani hneď aj pichla:

— Tebe je každá sukňa pekná.

— Po tebe, — odťal s iróniou.

— Ďakujem. Vlastné ženy sú vždy škaredé.

— Ty si prvá a jediná…

— Škrata, — nedala dopovedať.

— Keď chceš.

— Zasa sa vadíte, — zložila lyžičku Želka. — Čo, ani nedoobedujeme? — Pokarhala matku s naučením, že sa prítomní vždy vynímajú z reči, či sa chvália alebo hania. Že by to bolo smiešne od otca, keby mamu v jej prítomnosti chválil rovno do očí.

— Ty nehovor. Teba vždy do očí chvália, — zadrapovala sa znervóznená mať.

— Nevkus. Rada ľudí, ktorí chvália za chrbtom.

— Takých niet.

— Tu je hneď otec. Chváli Aničku.