Demokrati

Vošli Rozvalidovci. Vážni od nešťastia, ktoré ich stihlo. Petrovičov elán sa pomaly preniesol i na tichého direktora a jeho ženu, sediacu a hľadiacu s núteným, stále trpkým úsmevom, i na úctivého a pozorného Mikesku. Aničke ustavične striekala krv do líc, čo ju chválili, keď prišlo do reči, ako im pomáhala.

Advokátovi sa nechcelo smútiť.

— Ako vám len mohol prísť na um revolver? — rozháňal myšlienky na neďalekú trudnú minulosť. Zamával rukou na Rozvalida: — Choďte! To bola väčšia ľahkomyseľnosť, ako neprotestovať politickú zmenku.

Nabil celú vec na právnické kopyto:

— Neoprávnené zbohatnutie. Peniaze vložili do podniku, teda sa podnik na vašu škodu obohatil, je materiálne zodpovedný a musí vám všetky peniaze, ktoré ste vy zaň zaplatili, vrátiť.

Rozvalid natrčil ucho a počúval:

— I keby bol podnik pasívny, i keby bol stroskotal, — presviedčal, — páni žíranti sú nie pasívni. Oni konali pôžičku, oni ju vyzdvihli, oni investovali do podniku, ich bola i povinnosť platiť, a nakoľko ste vy platili za nich, natoľko sú povinní vám túto platbu vrátiť. Nerozumiem, že ste nenašli advokáta. Ani ste azda nehľadali?

— Stratil som hlavu, — priznal sa Rozvalid, — a títo tu, — rozumel miestnych advokátov, — sa vykrúcali. Žíranti sú samí vysokí a vplyvní páni, hovorili, škoda začínať, hotová prehra, daromné útraty.

— Nemožné.

— Tak je.

Vošla Anička. Petrovič videl jedným okom bielu zásterku. Chcel sa zaskvieť:

— Mali ste prísť ku mne. Ani teraz nie je neskoro.

— Keby som si trúfal…

— Dajte splnomocnenie. Ja vám to vymôžem.

— A preddavok?

— Nebudem rátať nič. Ani kolky. Taká krásna kauza. Odmenou mi bude, že vec využijem politicky, ak dovolíte. Žíranti sú všetko straníci protivnej politickej strany.

— Nemám už čo stratiť, — rozohrial sa domáci pán. Z advokátových slov vyrástla dôvera a nádej. Dve medicíny, ktoré vzpružujú. Podal mu natešený ruku:

— Ďakujem vám, pán poslanec, vrátili ste mi život. Dám splnomocnenie.

Petrovič mal blanketu v kapse. Mikeska, pozorný, zdvorilý a teraz natešený, vytrhol z vrecka plniace pero, odkrútil a podal Rozvalidovi.

— Sem sa podpíšte, — ukázal advokát. — Musíme si vzájomne pomáhať. To nejde tak ožobračovať ľudí… Prosím i milosťpaniu.

Rozvalid videl človeka radostného, otvoreného, nezištného. Pocítil príchylnosť k nemu. Posunoval sa so stoličkou k nemu, a nervózne zapínajúc a odopínajúc kabát, nesmelo a dôverne mu oznámil, že by mal ešte jednu kauzu. Zamenil si pohľad so ženou s otázkou: „Môžem?“ Žena prikývla.

— Viete, pán poslanec, nemáme deti. A žene teraz odrazu chýbajú. Zaľúbila sa do Aničky. Chce ju za svoju.

Musela vojsť Anička. Petrovič ju otcovsky pritlačil k stoličke. Voľky-nevoľky si sadla.

— Teda otec je živý? — skúmal.

— Myslím.

— Ako to „myslím“?

— Nepoznám ho.

— Istý Dubec, — pomenoval ho Rozvalid. — Poznám ho.

— Veľmi vplyvný straník, — upozornil zamračený Mikeska, ktorému sa vec nepáčila. — I ja ho poznám.

— Dubec?… Známe meno. Nie je to generálny riaditeľ? — vyzvedal sa advokát. — Čosi mi o ňom hovorila dcéra… i pani Miklasová, — spomínal. — Má majetok kdesi neďaleko Brezníc.

— Ten, ten, — prisviedčal Rozvalid i Mikeska.

— Všetci ho poznáme, len dcéra nie. A otec vás pozná?

— Sotva. Nikdy ma nevidel. Nepozná ma.

— Veď ho prinútime, aby ste sa navzájom poznali. Netrápte sa, Anička, — pohladkal ju po ramene, — straník, nestraník. Teraz sa prevrátime na advokáta. Usporiadame vec. Prosím ešte jedno splnomocnenie pre adoptáciu.

Rozvalid hneď podpísal.

— Vravíte, že sa o slečnu nestaral, kdežto jeho otcovská povinnosť bola starať sa… Prosím i milosťpaniu podpísať… Tak, ďakujem… Koľko máte rokov, slečna?

— Dvadsať.

— Kto vám je tútorom?

— Neviem. Nik.

— Pravda, keď otca máte, a predsa nemáte. Budeme žiadať kurátora. Podpíšte sa mi i vy sem na toto splnomocnenie.

Vytiahol tretie a predložil:

— Prosím, sem napravo. Dievča sa odtiahlo:

— Nežiadam, — odoprela nesmelo.

— Vaše záujmy to vyžadujú.

— Načo? Som spokojná.

— Podpíš sa len. Nič zlého nepodpisuješ. To je nie zmenka, — nahováral Rozvalid.

— Len daj svoje meno, — pomáhala žena.

— Vyživím sa nejako, keď som sa dosiaľ vyživila.

— Dvadsať rokov sa nestarať o svoje dieťa, — zalamoval Petrovič. — Musíte sa podpísať.

— Nechcem…

— Ale prečo?

— Nechcem si vypravotiť otca.

— Nie tak. My chceme donútiť otca, — zarečnil advokát, — aby si povšimol svoje prirodzené, zákonné, mravné, sociálne a spoločenské povinnosti. Treba ničiť v ľuďoch zverské chúťky hneď v zárodku, aby nebol rozvrátený poriadok, ináč budeme ako divé bravy vždy v cudzom ovse. To je v záujme ľudskom, a nielen vo vašom, milá slečna, to je v záujme štátnom, to je v záujme týchto dvoch opustených ľudí, — ukázal trasúcim sa prstom na Rozvalidovcov. — Predstavte si len: dnes jeden Dubec, zajtra sto, pozajtre tisíc takých Dubcov. Dnes sa jeden nestará o svoju ženu a dieťa, o rok bude milión ľudí meniť svoje manželky a zabúdať na svoje deti.

Hovoril ako na volebnej schôdzke. Chytil Aničku za ruku a vtisol jej pero medzi prsty:

— Sem sa podpíšte.